„Zradcov“ národ potrebuje

Medaily z MS prinášajú najmä legionári

Slovenskí hokejisti sa z posledných štyroch MS tri razy vrátili s medailou. V roku 2000 sme získali striebro. Vtedy sa hovorili o udalosti, ktorá sa nemusí zopakovať strašne dlho. O 12 mesiacov neskôr sa prognózy v Nemecku potvrdili. Ranou pre náš hokej bolo aj vystúpenie na OH 2002, kde sme sa neprebojovali do hlavného turnaja cez slabších súperov. Lenže v tom istom roku sme jasali nad ziskom titulu majstrov sveta. Znova sme tvrdili, že ide o vzácnosť, ktorej reprízu je časovo ťažké odhadnúť. Z Fínska sa naši hráči vrátili s bronzom. Kedy sa zopakuje medailový návrat z MS, si znova nik netrúfne predpovedať. Prečo? Všetky úspechy nášho seniorského hokeja sú previazané s tým, ktorí naši hokejisti, pôsobiaci najmä v NHL, nás môžu reprezentovať. Neúspechy sa zrodili, keď sa národný celok zostavil z hráčov z našej najvyššej súťaže. Náhoda alebo zhoda okolností? Čiastočnú odpoveď dáva i exkurz do výsledkov našich juniorských celkov. Hokejisti do 18 rokov na tohtoročných MS v Rusku získali titul vicemajstrov sveta. Tím tvorili prevažne hráči zo slovenských tímov. Bronz z MS 20-ročných v roku 1999 vybojoval celok zložený väčšinou z hráčov z rôznych zámorských súťaží. Odvtedy sa za túto vekovú kategóriu nepodarilo nominovať toľkých legionárov a sme bez úspechov z MS. Fakty hovoria, že Slovensko je krajina, ktorá má možnosti a schopnosti vychovať kvalitných hráčov len do ich určitého veku. Na to, aby sa z nich stali majstri sveta, je nevyhnutné, aby hokejové danosti rozvíjali mimo rodnú krajinu. Je to prirodzený jav. Nie sme tak ekonomicky silný štát, ktorý vytvorí ideálne materiálne podmienky na rozvoj tohto športu pre všetky vekové kategórie. Nemáme ani klimatické podmienky na to, aby v každej dedine, mestečku či meste boli ľadové plochy bez veľkých finančných investícií. V 5-miliónovom štáte sa nezrodí taká hráčska základňa, akou sa pýšia iné hokejové veľmoci, nevytvorí sa potrebná konkurencia, ktorá doženie k prívlastkom úchvatný, geniálny. Sme národ, ktorý má bohatstvo v láske k tomuto športu, v genetike pre tento šport i v jeho histórii. To sú devízy, ktoré musíme rozvíjať inde, aby sme sa z toho radovali všetci a prežívali chvíle ako po posledných MS. Preto bolo prinajmenej nerozumné v polovici 90. rokov, keď vtedajší prezident SZĽH J. Mitošinka vyhlásil a veľa i súčasných činovníkov ho podporilo, že mladí hokejisti, ktorí odišli do zámoria, sú zradcovia národa a viac ich nepotrebujeme. Nebyť odvahy takýchto „zradcov“, ktorí vtedy, ale aj predtým a potom predsa len odišli do zámoria, nemali by sme Pálffyho, Šatana, Bondru, Demitru a iných skvelých hokejistov, ktorí nám priniesli už tri medaily z MS.

(ger)