Pevné korene pacifizmu

Nemecké vlastenectvo založené na odpore proti vojne

Napäté diplomatické vzťahy medzi Nemeckom a Spojenými štátmi, ktoré sa najvypuklejšie prejavili počas príprav útokov na Irak a ktoré pretrvávajú aj po ukončení vojny v Iraku, majú oveľa hlbšie korene, akoby sa na prvý pohľad zdalo. Rozpor medzi protivojnovo sa správajúcim Nemeckom a hegemonicky sa tváriacimi USA sčasti určite pramení aj zo skutočnosti, že Nemci, autori či vinníci dvoch svetových vojen sa za posledných päťdesiat rokov ticho a dokonalo naučili hanbiť za slovo vojna a hrôzy ňou spôsobené, vojnové a povojnové generácie žili v tieni „kolektívneho hriechu“ a až donedávna sa báli priznať k vlastenectvu či k hlbšej národnej identite, len aby ich niekto vo svete opäť „neociachoval“ za nacistov. Od porážky v druhej svetovej vojne nemecká armáda (doma hostiaca početné americké jednotky), sa vo svete vôbec neangažovala. Prelom nastal počas vojny v Zálive, keď Nemci podporili širokú medzinárodnú koalíciu a kde bol jasný agresor (Irak) a napadnutý (Kuvajt). V Európe sa potom po prvý raz zaangažovali na území rozbitej Juhoslávie, s cieľom udržania mieru a ešte pripojili svoje sily k širokej mnohonárodnej protiteroristickej aliancii po vojne v Afganistane. Vo všetkých prípadoch ich akcia bola zdôvodniteľná a prijateľná. Čo by sa nedalo povedať o ich účasti v najnovšej vojne v Iraku.

Nárast či lepšie povedané opätovné prebudenie nemeckej národnej hrdosti 60 rokov (3 generácie) po druhej svetovej vojne zrejme pramení aj z celkovej situácie vo svete, keď po zániku komunistickej hrozby z východu sa tromfy dostávajú už iba do rúk jedného hráča. Pritom v porovnávaní s Amerikou súčasnosti (a, pravdaže, aj inými krajinami) si Nemci pozorne všímajú javy, ako je kultúra demokracie, ľudské práva, životná úroveň, miera zločinnosti a, pravdaže, stav ekonomiky.

A nemajú sa za čo hanbiť. Práve naopak. Po tom, čo sa v 50. a 60. rokoch minulého storočia hovorilo o nemeckom ekonomickom zázraku (pravdaže, treba tu zohľadniť povojnovú ekonomickú pomoc USA, avšak aj USA na vojne a po vojne prosperovali!), Nemci si udržali solídnu úroveň ekonomického rozvoja, dokonca s ohľadom na sociálne potreby obyvateľstva. Dnes je Nemecko tretím najväčším hospodárstvom sveta. Hoci momentálne v recesii, ale v tej sa nachádzajú aj USA, najsilnejšia ekonomika sveta.

V politickej rovine sa Nemecko spolu s Francúzskom stalo najdôležitejším promotérom európskej jednoty a pomohlo integrácii postkomunistických štátov do Európskej únie a šíreniu demokracie a trhového hospodárstva. V športových disciplínach sa stalo v mnohých smeroch veľmocou, v kultúre vzorom. Nemálo dôvodov na národnú hrdosť.

Tá, ako upozornili niektorí analytici, sa však prebúdza hlavne v posledných rokoch a mesiacoch. Paradoxne práve zásluhou vlny pacifizmu, ktorou možno zámerne voličov „nainfikoval“ kancelár Gerhard Schröder pred poslednými voľbami, keď Nemcom sľúbil, že ich do žiadnej vojny nepošle. Aj napriek všetkým týmto faktorom však Nemci nie sú o nič viac promieroví ako iné národy, len pochopili, že za situácie, keď sa mnohé vlády a národy pokorne skláňajú predstavám USA o svetovom poriadku, ich vzdorujúci, pacifistický hlas im dodáva na vážnosti a chtiac-nechtiac práve z Nemecka vytvára obraz protipólu, ktorý v dnešnom unipolárnom svete tak absentuje. Celú situáciu podobne vystihol Jeff Gedmin, šéf amerického Aspenovho inštitútu v Berlíne, ktorý tvrdí: „Nemci boli zbavení vlastenectva na celé desaťročia. Teraz toto vlastenectvo znovu získavajú tým, že sa vzopreli Spojeným štátov. Pretože USA v Iraku bojujú, Nemci našli vlastenectvo vo svojom odpore k vojne a svoju novú národnú hrdosť v pacifizme.“

Zaujímavé je, že Nemci - aj napriek takýmto náladám - sa snažia do celej záležitosti názorovo zapojiť aj ostatných Európanov, pričom dávajú najavo, že nejde o žiadny protiamerikanizmus, ale skôr o akýsi „viaceurópanizmus“. Žiadny div, že si dobre rozumejú s tradične rebelantským Francúzskom (možno aj preto obe krajiny minister obrany USA Donald Rumsfeld hnevlivo nazval „starou Európu“). Do iniciatívy Európskej obrannej únie sa snažia zatiahnuť aj ďalšie štáty EÚ. Nemecko sa však aj napriek prebúdzajúcej hrdosti a vlastnej názorovosti nechce stať spomínaným protipólom rozloženia síl. Poškodilo by to predovšetkým nemecké, ale aj európske záujmy. Možno aj preto sa nemecký kancelár Gerhard Schröder snaží preniesť celé toto manévrovanie na pôdu OSN. Včera vyzval na reformu tejto svetovej organizácie s tým, že silnejšia medzinárodná inštitúcia je jediným spôsobom, ako zabrániť tomu, aby budúce spory medzi krajinami skĺzli do vojny. Vyzýva na viac diplomacie a menej vojenského zastrašovania. Lebo Nemecko sa na vlastnej koži poučilo, že väčší, teda silnejší, síce všetko berie, ale ten väčší a silnejší zasa nemusí byť ten najspravodlivejší. Východisko podľa Schrödera je v reforme OSN tak, aby bola reprezentatívnejšia a aby sa zlepšila jej schopnosť vyrovnávať sa s akýmikoľvek konfliktami (opäť narážka na úlohu USA vo vojne v Iraku a kritika toho, že Američania nechcú povoliť kontrolu nad obnovou krajiny medzinárodnému spoločenstvu). A ak sa už má bojovať, tak najradšej na poli ekonomiky a obchodu, kultúry a nových myšlienok.

Iaromír Novák