Dva dni "PO"

Peter Kasalovský

Vicepremiér Pál Csáky privítal kladný výsledok prvého úspešného referenda v SR. Vďaka úspešnému plebiscitu nevidí už žiadnu prekážku na ceste krajiny do Európskej únie. Má pravdu v tom, že bolo úspešné. Že by neúspešné bolo prekážkou, to nie je však pravda. Nedávno predsa pripomenul, že je len „odporúčajúcim“ a posledné slovo by mal parlament. Vytrvalo odmietal kritiku za to, ako sa popularizuje Európska únia a samotný dejinný plebiscit.

Ako som bol dávnejšie napísal, tak politicky prežije, lebo referendum bolo úspešné. Podľa toho sa správa, o čom svedčí niekoľko jeho názorov. Osobitne dva názory, ktoré zverejnil prostredníctvom agentúry, a rámcujú jeho mysliteľský profil. Na celkové zhodnotenie predreferendovej kampane, ktorú mal v kompetencii, je podľa neho ešte málo času. Príčiny nepríliš vysokej 52,1-percentnej účasti voličov však podľa neho v kampani netreba hľadať.

Odhliadnuc od pozastavení sa celého radu zahraničných prominentov na konečnej referendovej účasti, tak P. Csáky si postavil pred sebou obranný val. Citujme z neho: „Zdá sa, že sme museli zápasiť niekedy azda až s nezáujmom či rôznou skepsou. Obávam sa, že niektorí občania pochopili toto hlasovanie ako protest proti niektorým krokom vlády. Ak sa urobil nejaký krok alebo impulz pre jednu cieľovú skupinu, negatívne sa to odrazilo v druhej skupine.“

Vicepremiér P. Csáky svoju názorovú pozíciu potvrdil aj pobúrením z takej skutočnosti, že „v niektorých regiónoch dostali občania v piatkový deň referenda zvýšené účty za plyn, čo malo tiež nepriaznivý ohlas v účasti na hlasovaní“. Poľahky si našiel ďalšiu príčinu či okolnosť, ktorou reagoval na to, prečo sa na referende zúčastnila „len“ polovica plus dve percentá z voličov. Jeho záver by si mali všimnúť v krajinách, kde sa pripravujú na rovnaké referendá.

Úprimne sa priznávam k tomu, že sme rátali s vyššou ako šesťdesiatpercentnou účasťou na historicky medzníkovom referende. Aj nám prišlo ľúto viacerých serióznych politikov, keď sa rozšírila správa o nečakane nízkej piatkovej účasti. Bol to vskutku začiatok drámy, ale so šťastným koncom a želaným výsledkom. Znamená aj to, že v súčasnosti možno rátať s tým, že o veci verejné - dejinné má záujem prinajmenej tých 52,1 percenta voličov.

Je zrejmé, že by sa na referende zúčastnili aj vtedy, keby nebola nijaká predreferendová kampaň, a nech by dostali skôr ako na konci mája tradičné vyúčtovanie za spotrebu studenej a teplej vody a teplo, prípadne za iné služby. Jestvuje však tvrdenie z opozičného Smeru a ďalších organizácií, že účasť na ňom nezodpovedá výške nákladov na predreferendovú kampaň. Vnútorne s ním môžeme aj súhlasiť, ale ten, kto by to dokázal, sa azda ani nenarodil.

V referendových dňoch sa objavili aj také podnety, že by bolo treba zrušiť inštitút referenda alebo aspoň znížiť percento účasti podmieňujúce jeho platnosť. Boli aj takí, ktorí poukazovali na nízku účasť vo voľbách v štátoch, ktoré sa vnímajú ako žiarivé príklady vyspelej demokracie. Našťastie, máme však niekoľko politikov, ktorí sú na zemi a rešpektujú, že demokracia bez hlasu ľudu a s princípom väčšiny je bariérou pre vyznávačov všakovakej totalitnej moci.

Je na čom stavať, treba sa poučiť a byť naozaj bližšie k ľudu, ale aj vnímať, že úspešným referendom sa začína oveľa ťažší proces, čo zdôraznil aj premiér M. Dzurinda, keď o štvrť na sedem večer v sobotu 17. mája 2003 vyhlásil, že referendum je platné. Neodvážim sa nepripomenúť aj dva dni „PO“, a najmä so zreteľom na to, že referendum „urobila“ stredná a staršia generácia, že sme si neodhlasovali bezprácne padanie nejakých lahôdok rovno do úst...

Peter Kasalovský