Prečo by sme nežobrali...?

V Ženeve je žobranie zakázané. Ak v minulosti bolo vidieť len zopár žobrákov, skôr v lete než v zime, posledné mesiace ich vidno po celom meste - pred poštami, na parkoviskách, v nemocničných areáloch, a najmä pred obchodnými centrami ako MIGROS alebo COOP, v električkách, po jednom alebo po dvoch, so starým, často už nemým hudobným nástrojom, s gitarou, harmonikou a so šteniatkom. V lete na hlavnej obchodnej ulici vyhrávajú rôzni muzikanti z Južnej Ameriky, z východnej aj centrálnej Európy a dokonca sú medzi nimi tunajší profesionálni nezamestnaní sólisti. Tejto kategórii v dobrej nálade vyhrávajúcich muzikantov chodci dajú nejaké drobné a dokonca si občas kúpia aj nejakú kazetu.

Oficiálne sa títo ambulantní muzikanti majú prihlásiť na Service des agents de la Ville - Služba mestských agentov, od ktorého dostanú povolenie hrať v meste osem dní na trimester s podmienkou, že sú schopní hrať súvislo a znesiteľne pre uši, dvadsať minút, ak zaplatia za licenciu 30 frankov a odvedú mestu každý deň 10 frankov. Každému je jasné, že ide najmä o zárobok a nie o samotné fidlikanie. Nepríjemné je, že sa medzi týchto niekoľko autorizovaných pouličných hudobníkov miešajú prišelci zo susedného Francúzska a čoraz viac ľudí zo všetkých možných východných krajín.

Francúzski Cigáni prichádzajú na mercedesoch. Ráno sú v húfe, aby sa potom rozpŕchli „do práce“, ktorá spočíva v strávení dňa žobraním na ich fixnom mieste. Rady týchto žobrákov rozšírili prišelci z východu, a, samozrejme, že aj Cigáni, tiež vyzbrojení nástrojmi a majú malých psov. Po viacerých škandáloch okolo čierneho trhu so psami, predávanými za podstatne menej oproti tunajšej cene, avšak bez papierov alebo len s falšovanými, a najmä neočkovanými a už aj chorými.

Tlač na to pravidelne upozorňuje a napríklad týždenník Geneve Home Information - GHI venoval tejto téme celé strany vo februári a tiež 14. mája, keď napísal: „Pouliční muzikanti ilegálne predávajú šteňatá. Služba kantonálneho veterinára upozorňuje: žobráci prichádzajúci zo Slovenska predávajú po uliciach ťbábätk፠labradorov a nemeckých krížených bergerov.“ Vzhľadom na to, že niektorí z týchto turistov boli vypočúvaní políciou, o ich slovenskej štátnej príslušnosti niet pochybnosti. Okrem iného tvrdili, že psi sú ich a nie na predaj. Ak neboli prichytení pri ich predaji, tak sa z toho dostanú s oficiálnym napomenutím, so spisom pre colnicu a s povinnosťou opustiť krajinu aj so psom.

Keďže už sa nedá nikam isť bez toho, aby vo vchode na poštu alebo do obchodu nebol takzvaný žobrák, začíname tu byť na to alergickí. Pred pár dňami som najprv uvidela jedného z nich vo vchode do môjho najbližšieho Migra a o chvíľu ďalších pred poštou. Tam aj tam, jedni aj druhí, mali ten istý typ malého smutného psa. Kupujúc si noviny a čakajúc pred poštou, keďže od privatizácie pôšt má človek šesťdesiat ľudí pred sebou, slovo dalo slovo... Začula som, že tí dvaja mladí, zdraví, pekní muži hovoria po maďarsky a potom, keď ma jeden z nich pozdravil „Bonjour Madame!“, tak som mu povedala, že hovorím po slovensky.

Išlo o normálnych, príjemných, slušných a dobre oblečených súkmeňovcov z východného Slovenska. Tak som im povedala, že majú krásne, čisté športové a moderné nohavice, a že na žobrákov vôbec nevyzerajú, tak povedali, že predsa len by nemali byť špinaví. Povedala som im aj to, že tu bežní ľudia žijú presne ako všade inde, z rúk do úst, od výplaty do výplaty, a keď zaplatia mesačné výdavky, tak už im takmer nič nezostane, a keď teda idú na poštu zaplatiť faktúry, tak vychádzajúc z nej určite nemajú chuť dať niekomu časť svojich drobných. Aby sa dostali na zem, tak som im vysvetlila, že nemálo z tunajších dôchodcov má tiež problém ako prežiť, a to, prečo „sociálne prípady“ vrátane narkomanov dostávajú päťsto frankov mesačne a tiež príspevok na starostlivosť o psa.

Spytovali sa, čo majú robiť, keďže doma nie je práca, a či im môžem pomôcť. Súhlasili s tým, že za nich podám inzerát s takýmto textom: „Slovenskí zdraví, pracovití, sympatickí mladí muži hľadajú sezónne miesto poľnohospodárskeho robotníka na farme.“

Arabella Picot-Nemec