Prečo klamú politici?

Lebo svet je veľmi zvedavý... Aspoň tak to tvrdia výskumníci z Veľkej Británie, ktorí nedávno oznámili dokončenie rozsiahlej štúdie, v ktorej sa snažia vedecky dokázať to, čo už celý svet veľmi dobre vie: politici klamú a vždy klamali. Aj budú klamať? To vraj záleží iba na tlaku verejnosti a médií.

Glen Newey, odborník v oblasti politických vied na Univerzite Strathclyde v Glasgowe, vo svojom bádaní, ktorého výsledky nedávno zverejnil denník The Observer, dospel k názoru, že klamstvá (alebo zatajované pravdy či polopravdy) sú podstatnou zložkou politiky v moderných demokraciách. Základným motívom, prečo predstavitelia politickej mašinérie hovoria nepravdy, je skutočnosť, že verejnosť tvrdo vyžaduje dozvedieť sa skutočnosti zo záujmových sfér, o ktorých by vláda alebo konkrétni politici najradšej pomlčali. Ak by voliči, ako naznačuje Glen Newey, kládli menej nepríjemných otázok, aj politici by cítili menšiu potrebu klamať či dezinformovať. Najlepší príklad v tomto smere je vraj správanie bývalého prezidenta Spojených štátov Billa Clintona, ktorý dlhší čas klamal o svojom vzťahu k stážistke v Bielom dome Monike Lewinskej, a to preto, lebo sa stal terčom opravdivej „kanonády“ otázok a mal pocit, že sa musí brániť. Stal sa možno prvou obeťou systému, ktorý vyžaduje všetky odpovede na všetky otázky. Na rozdiel od svojich predchodcov vo funkcii, ktorí možno neboli o nič menej sukničkári, avšak nikto ich „nepritlačil k múru“ nepríjemnými otázkami. Takže platí, že tam, kde sa nikto nič (nepríjemné) nepýta, ani nevzniká potreba nepríjemné veci kamuflovať.

To by však bolo v protirečení s jedným zo základných demokratických práv, na ktoré sú najmä Američania takí hrdí a takí citliví - právo na slobodné šírenie informácií, právo byť informovaný. Avšak vo svete konzumu a profitu, kde sa už prestáva rozlišovať hranica medzi správou ako informačným elementom a správou ako tovarom na predaj a zárobok, sa právo na šírenie informácií stalo právom na zárobok a keď ide o peniaze, nie je svätá ani funkcia prezidenta najsilnejšieho štátu na svete. Keby ľudia neboli zvedaví, informácie (určitého typu) by sa nepredávali a teda ani nepublikovali (načo, keď nie je žiadny profit?) a politici by si nemuseli vymýšľať. Má to v sebe kus logiky, ale zvaliť všetku vinu iba na ľudskú zvedavosť a očistiť tak správanie politikov, by bolo scestné. Glen Newey navrhuje riešenie: „Politika by sa mala vnímať menej ako cvičenie pravdivých deklarácií a viac ako poker. V pokri totiž človek očakáva, že bude podvedený, je to charakter hry.“ Ozaj, koľko je pokrových hráčov vo vrcholovej politike?

Iaromír Novák