Návrat stratenej idyly?

V. Putin ponúka Spojeným štátom všestrannú spoluprácu

„V oblasti rusko-amerických vzťahov existuje oveľa viac vecí, ktoré nás zbližujú, ako problémov, na ktoré máme rozdielne názory,“ napísal v týchto dňoch ruský prezident Vladimir Putin svojmu americkému kolegovi Georgovi W. Bushovi. Zmierlivý tón listu je jasným signálom, že Moskva má už dosť irackého rozruchu, a, ako dokonca aj väčšia časť sveta, túži po krehkej istote všednejších medzinárodných koľají.

Pravda, realistický model americko-ruskej symbiózy, za ktorým stojí práve Bush a Putin, dosť slušne fungoval aj v čase najvýraznejších vojnových slovných prestreliek. Čiže Moskva sa, napriek silnej rétorike, počas celej vojny viac-menej držala stranou, akceptujúc realitu, že USA sú v súčasnom svete jedinou superveľmocou. Washington, na druhej strane, celkom neprestal mať pochopenie pre osobitné záujmy Moskvy. Boli sme tak svedkami situácie, keď na Bagdad začínali padať prvé bomby, Čečensko v referende odhlasovalo zotrvanie v rámci Ruskej federácie. A naopak, onedlho po ukončení konfliktu ruská Duma ratifikovala americko-ruskú dohodu o znížení jadrového arzenálu. Áno, je tu stále ešte otázka ropy. No pomerne rýchla dohoda o zrušení sankcií OSN voči Iraku napovedá, že Moskva zrejme nevyjde z toho všetkého až tak zle, ako sa mohlo zdať po zrútení Saddámovho režimu. Pravda, nový režim určite nebude pre Rusko výhodnejší ako stará dobrá „ropa za potraviny“, ale tak to už v živote chodí.

A tak ruský prezident v predvečer petrohradského summitu s Georgom W. Bushom preukazuje ochotu „zintenzívniť vo všetkých oblastiach svoju spoluprácu s Washingtonom“. Šéf Bieleho domu nemá dôvod neprijať ponuku. Nepotrebuje naďalej rozmazávať prípad Irak, kde Spojené štáty síce zaznamenali vojenské víťazstvo, no o to morálne budú musieť ešte tvrdo bojovať v období obnovy krajiny. Okrem toho nekritický triumfalizmus by mohol vážne ohroziť súčasnú svetovú bezpečnostnú architektúru. Napokon, a možno aj najdôležitejšie, posledné teroristické útoky v Saudskej Arábii a Maroku jasne naznačujú, že Washington sám nestačí na boj s novodobým fenoménom. Skôr je v jeho záujme obnovenie jednotného protiteroristického frontu.

Čiže začiatkom júna môžeme v Petrohrade uprostred slávnostnej atmosféry osláv tristoročnice mesta, očakávať návrat stratenej idyly. Dúfajme, že ju potom ešte dlho nenaruší nejaký ďalší vojnový konflikt.

Rastislav Boldocký