Privítajú jasné pravidlá hry

Agrokomplex vytvára 5 % HDP, ale ponesie 22 % daňovej záťaže

Napriek tomu, že slovenské poľnohospodárstvo je rezortom, ktorý sa ani po trinástich rokoch nespamätalo z nešťastne programovaných reforiem, mnohí agropodnikatelia vítajú jeho očakávaný vstup do Európskej únie. Tešia sa na únik z nášho nestabilného prostredia. Otázkou síce je, koľko fariem k stabilite „dobehne“ a koľko ostane pred cieľom diskvalifikovaných, no jedno je jasné. Doteraz ani jedna vláda nedokázala v praxi jasne deklarovať, že agrárny a potravinársky sektor je našou prioritou, čo sa prejavilo aj v neistote a meniacich sa podmienkach. EÚ však ponúka podnikateľskú istotu. Aj keď budú poľnohospodári vystavení veľkej konkurencii, pravidlá hry budú jasné. Presne budú vedieť, že ak splnia podmienky, na akú podporu majú nárok v stabilnom trhovom prostredí. To sa pri súčasnej, ale ani predchádzajúcich poľnohospodárskych politikách u nás nedalo povedať. Nestabilné prostredie ich destabilizovalo. Kým vlády okolitých štátov už dlhšie vytvárajú svojim poľnohospodárom čo najlepšie podmienky na integráciu, na Slovensku je situácia opačná. Agrokomplex je na konci

rebríčka priorít,

pričom poľnohospodárom sa stále uberá z dotačných zdrojov a postihovaní sú aj viacerými zákonnými opatreniami. To vytvára veľmi nepriaznivé východiskové podmienky a má vplyv aj na záujem zahraničných investorov vstupovať najmä do spracovateľského odvetvia agrokomplexu. Situácia sa však môže zmeniť o rok o dva. Podľa metodiky OECD sa znížila podpora našich poľnohospodárov z 236 USD v roku 1998 na 76 USD v roku 2001 na jeden hektár pôdy. To znamená, že máme najnižšiu mieru podpory v rámci krajín V4. Keď sa porovnáme s našimi susedmi, napríklad s Českom, kde je 161 USD na hektár, je jasné, že naši poľnohospodári sa nedokážu pripraviť tak, ako ich najväčší konkurenti. A vonkoncom sa to nedá porovnať s farmármi v EÚ, ktorí priemerne dostávajú 767 USD na hektár pozemkov. Ustavičné škrty a plátanie dier v rozpočte štátu

na ich úkor

vlastne znamená, že konkurencieschopnosť postupne strácajú už niekoľko rokov. Rezort musí siahať do vlastných dotačných zdrojov, čím uberá z vlastných priamych podpôr, lebo peniaze mu chýbajú raz na riešenie problému BSE, inokedy na zriaďovanie hraničných priechodov atď. Nestabilnú situáciu dokazuje aj fakt, že neprešli ani dva mesiace tohto roka a poľnohospodárom bolo aj tak z mála zdrojov viazaných 184 mil. Sk pre novú automobilku pri Trnave. Vývoj rozpočtu v tomto roku ukazuje, že tieto peniaze už poľnohospodári asi neuvidia, lebo na vrátenie zrejme nebude. Navyše očakávané daňové zmeny budú mať na poľnohospodárov ťažké dôsledky. Napríklad aj daň z pôdy vytvára pre náš agrosektor nerovnovážny vzťah s okolitou konkurenciou. Zaťaženie rezortu bude neúmerné. Príkladom je aj to, že vytvára len 5 % HDP štátu, no znášať bude okolo 22 % daňovej záťaže vyplývajúcej z očakávanej reformy. Navyše urýchlenie uplatnenia spotrebných daní na niektoré potravinárske komodity robí z daňovej reformy plátanie dier v štátnom rozpočte. Ak máme v súčasnosti porovnávať kompatibilitu rezortu s podmienkami EÚ, tak máme k nej ďaleko. V minulých rokoch, ako aj dnes sú problémy s podpornými mechanizmami. Nikto

nemá garantované,

či dostane podporu alebo nie. Kritériá sú postavené tak voľne, že sa dajú vykladať od jedného mantinelu po druhý. Podnikateľ môže spĺňať akékoľvek podmienky, no napokon sa nájde iné kritérium, podľa ktorého niekto peniaze dostane, iný nie. Poľnohospodári preto nedokážu odhadnúť, či majú investovať a ktorým smerom sa vydať. Na Slovensku sa pri transformácii poľnohospodárstva nikdy doteraz nepovedalo, čo chceme od tohto rezortu, koľko potravín máme vyrábať pre svoju sebestačnosť, koľko treba investovať do jeho ďalších funkcií, aby sa udržala zamestnanosť, a tým aj vidiek. Ak sa aj čosi vytvorí, postaví sa to na báze nenárokovateľnosti prostriedkov. To je rozdiel oproti EÚ, kde vládnu spomínané jasné pravidlá. V tom je zásadný rozdiel medzi našou poľnohospodárskou politikou, ktorá vlastne ani neexistuje a politikou Európskej únie. Veď spoločná v EÚ sa prijíma na obdobie šiestich rokov. Ale dva roky pred nástupom nových podmienok ju tam poľnohospodári ovládajú. U nás neraz ani v marci nevedia, čo ich čaká do konca roka.

Vladimír Turanský