Epidémia či nevyhnutnosť?

Keď pod zámienkou vytvorenia nových pracovných miest Martine Aubryová, ministerka bývalého francúzskeho premiéra L. Jospina, presvedčila masy, aby súhlasili s ekonomickým nezmyslom vo forme 35-hodinového pracovného týždňa, nielenže zničila zabehané organizačné štruktúry súkromných a štátnych podnikov, ale poškodila celé hospodárstvo. Tento francúzsky príklad potvrdzuje, že nie je možné dospieť k prosperite v krajine, kde mladí začínajú pracovať čoraz neskôr, čoraz menej hodín a menej rokov, kde sa čoraz skôr odchádza na dôchodok. Pretože počtom neveľká skupina pracujúcich (od dvadsiatnikov až po päťdesiatnikov) nedokáže uživiť množstvo nepracujúcich vrátane „mladých dôchodcov“ a „zdravých starcov“, užívajúcich si penziu aj po tri desaťročia.

Pre vysoké penzijné odvody a vysoké dane sa tí, ktorí pracujú, hnevajú na tých, ktorých živia. Určite oprávnene, najmä čo sa týka chronických „profitérov“. Dôchodcovia však žiadajú to, na čo si našetrili, kým boli pracovne aktívni. V súčasnej situácii, keď dôchodcovia už nežijú z toho, čo si „našetrili“, lebo sa „to“ minulo na predchádzajúcu generáciu, a keď teda žijú z toho, čo na nich súčasní pracujúci zarobia, dochádza ku konfliktu záujmov, pričom nanajvýš aktuálnou a tiež opodstatnenou je výzva na medzigeneračnú solidaritu.

Z finančného aspektu „medzigeneračná solidarita“ znamená, že by bolo užitočné presvedčiť voličov, aby akceptovali určité, a podľa všetkého nevyhnutné reformy. A to je teda dôvod, prečo má vláda francúzskeho premiéra Jean-Pierre Raffarina problémy s odborármi, prečo musí čeliť štrajkom paralyzujúcim celú krajinu. Od júna 2002 sa jeho kabinet podujal reformovať vnútro, súdnictvo a obranu. Aby získal zdroje, tak mienil znížiť dane, a popritom neutralizovať zákon o 35-hodinovom pracovnom týždni a tiež zjednodušiť výpovedné procedúry. V tomto roku sa napokon orientoval na sociálne reformy v oblasti dôchodkov a sociálneho zabezpečenia, a prezentoval projekt nového zákona o dôchodkoch, ktorý implikuje okrem iného predĺženie aktívneho - produktívneho života zamestnancov.

Vo Švajčiarsku sa v porovnaní s Francúzskom celkovo pracuje viac a dlhšie. Voliči sa totiž vyjadrili v plebiscite proti 38-hodinovému pracovnému času. Podľa odvetví sa pohybuje medzi 40 a 42,5 hodiny týždenne. Na dôchodok sa odchádza podstatne neskôr ako vo Francúzsku. Ak pred niekoľkými rokmi bol limit u mužov 64 rokov a u žien 62 rokov, tak dnes sa oficiálne odchádza do penzie vo veku 65 rokov. Ale ani to nestačí. Pascal Couchepin, súčasný prezident helvétskej konfederácie a šéf ministerstva vnútra, navrhol posunúť vek odchodu do dôchodku na 67 rokov. Je to riešenie, ktorým si v týchto dňoch tento, inak mimoriadne inteligentný a vtipný, svojrázny a obľúbený politik, postavil proti sebe takmer všetkých voličov.

Dochádza tak aj k menším paradoxom. Na jednej strane sa zvyšuje nezamestnanosť, v rámci ktorej profitujú zamestnávatelia tým, že uprednostňujú zdravé skúsené sily, ideálne od dvadsať do štyridsať rokov. Na druhej strane starí alebo starší by mali čo najskôr odísť aspoň na „preddôchodok“, a tak uvoľniť miesta mladým. Ale popritom tiež aktívne prispievať na svoj dôchodok do 65, a čoskoro do 67 rokov, ak chcú mať nárok na plnú penziu. V tomto vekovom diapazóne si na pracoviskách nemilosrdne konkurujú všetky ročníky. Od 15-ročnej sexi učnice až po dynamickú zrelú ženu, ktorá si v deň svojich 65. a čoskoro tých 67. narodenín pobeží s napudrovanými vráskami, nafarbenými šedinami a narúžovanými perami odpracovať posledné hodiny, vypiť si s kolegami rozlúčkový aperitív, a potom večer, v tichosti, po prvý raz splynie s davom relatívne skromne žijúcich dôchodcov. Čerstvá dôchodkyňa bude mať teda právo na penziu skladajúcu sa zo základného penzijného poistenia, z tejto sumy sotva pokryje nájomné, a tiež z druhého piliera. Teda časť z toho, čo jej bolo zrážané z výplat, ale tá jej nebude vôbec stačiť na predchádzajúcu životnú úroveň. Prakticky zo 66 % zrazeného dostane odchádzajúci do dôchodku vo veku 65 rokov maximálne len 63,8 %.

Navyše tak ako povinné starobné poistenie, aj jej povinný doplnok v podobe druhého piliera je v krízovom stave. Finančné inštitúcie, ktoré ho organizujú, sú v mínusoch. Na otázku, koľko peňazí zostalo pre terajších a budúcich dôchodcov, odpovedzme citátom z aprílového mesačníka BILAN. Podľa konzultanta Watsona Wayatta, v roku 2002 dosiahli straty inštitúcií takéhoto zabezpečenia vo svetovom meradle 3 375 miliárd švajčiarskych frankov, čo sa rovná pätine ich majetkov. V takomto kontexte nie sú ustarostené povzdychy dnešných a budúcich dôchodcov na tému, či vôbec bude na ich penziu, neoprávnené.

Arabella Picot-Nemec