Dôvera, tradícia i ostré lakte

Zmeny majú výrazný dosah na kvalitu poskytovaných služieb

Tender na odkúpenie poisťovne, ktorej na slovenskom poistnom trhu patrilo 48,21 %, vyhlásila vláda v júni 2001. Na verejnosť neprenikli žiadne výraznejšie hlasy spochybňujúce transparentnosť výberového procesu. Avšak fakt, že v konečnej fáze prejavili vážny záujem iba dve spoločnosti, vyvolal určité znepokojenie. Štát predával zdravú, silne konsolidovanú spoločnosť s dlhodobou tradíciou a získanou dôverou a mal teda mať možnosť širokého výberu v záujme najvhodnejšej ponuky. Predával sa vraj preto, že ho realita stavala do pozície „buď-alebo“. O niečo menej prísna eliminácia kandidátov v úvode procesu mohla zvýšiť konkurenciu medzi záujemcami a priniesť v konečnom dôsledku štátu väčší osoh. Z ôsmich záujemcov, ktorí predložili ponuky, štátna výberová komisia vyselektovala štyri, pričom medzi nimi prekvapujúco chýbali Wiener Städtische a Česká pojišťovna. Konečnú ponuku predložili iba dve spoločnosti: nemecká Allianz Group a holandská spoločnosť Aegon. Tender sa skončil úspešne pre nemeckú poisťovaciu skupinu Allianz Group, ktorá 1. 2. 2003 získala 66,9-percentný balík akcií vlastnených štátom za 6,36 mld. Sk. Kompetentné kruhy vyjadrili s cenou za Slovenskú poisťovňu spokojnosť. Podľa odborníkov suma za predmetný balík akcií SP vôbec neprevyšovala aktuálnu

hodnotu aktív

spoločnosti. Nemecký investor však nezískal iba aktíva spoločnosti. V tejto cene si kúpil takmer 50-percentný podiel na slovenskom poistnom trhu. Akvizícia mu priniesla takmer státisíce zákazníkov, čiže štyri milióny poistných zmlúv. Takže je na mieste otázka, či dohodnutá cena odzrkadľuje dostatočne túto skutočnosť. Samotný fakt, že podľa vyjadrenia enov výberovej komisie sa obe finálne ponuky v tomto smere výrazne nelíšili, naznačuje, aby predajná cena mohla zodpovedať trhovej cene spoločnosti za daných podmienok. Nie je teda voči čomu namietať. Za daných podmienok. Ale to sú práve tie kľúčové slová vážiace kilá zlata. Trhový systém zaručuje, že cena tovaru sa ustáli na maximálnej hladine, ktorú sú subjekty na strane dopytu

ochotné zaplatiť

v danej situácii za ponúkaný tovar. Daná situácia odzrkadľuje interné faktory týchto subjektov, ale predovšetkým externé podmienky. Rok 2001, pre ktorý si slovenská vláda vo svojej úpornej snahe zvládnuť tieto kroky pred ukončením jej funkčného obdobia zvolila za termín zavŕšenie procesu reštrukturalizácie finančného sektora, nebol v globálnom ponímaní poistným spoločnostiam naklonený. Septembrový teroristický útok na newyorské „dvojičky“ spolu so živelnými pohromami pripravili mnohým svetovým poistným gigantom horúce chvíle. To sa v ich hospodárení odrážala už rok trvajúca nepriaznivá situácia na kapitálových trhoch, ktorá neumožňovala dosahovať žiadanú výnosovosť investovania. Prirodzeným dôsledkom bola recesia. Je teda zrejmé, že poistný sektor rozhodne nebol pre investorov práve lukratívny. Subjekty so záujmom o podiel na slovenskom finančnom trhu mali navyše možnosť získať jednu z troch štátnych bánk s celkovým podielom 45 % v slovenskom bankovom sektore. Takže tu bola pomerne široká ponuka a obmedzený dopyt. Rovnica je teda jednoduchá: snaha predať pri nízkom záujme na jednej strane a cena na druhej strane. Za daných okolností bola teda konečná cena skutočne adekvátna. V súvislosti s prevedením vlastníctva štátu do rúk medzinárodného poistného gigantu sa neočakával len prílev finančných prostriedkov do štátnej pokladnice, ale aj

veľká devíza

dlhoročných skúseností a odborných znalostí. Ako sa vyrovnal Allianz s týmto prísľubom, ba až verejným záväzkom? Pri reštrukturalizácii spoločnosti a fúzie Slovenskej poisťovne a poisťovne Allianz sme očakávali aplikáciu prvotriednych skúseností a schopností tak v poistno-technickej, ako aj v prevádzkovej oblasti. Deklarované zlepšenie služieb a produktov, zjednodušenia dovtedy časovo náročných procedúr, zlepšenia finančných investícií a informačnej infraštruktúry sú zatiaľ málo viditeľné. Čo sa týka služieb, súčasnou realitou je skôr predĺžená lehota likvidácie a oneskorené zasielanie poistných zmlúv. Je nepopierateľné, že v tomto smere má novovzniknutá spoločnosť v porovnaní s bývalou Slovenskou poisťovňou zatiaľ výrazné rezervy. Pri tvorbe produktového portfólia je jasný odklon od tradičných nízkorozpočtových produktov so širokou cieľovou skupinou smerom k produktom, ktoré znamenajú pre široké vrstvy obyvateľstva príliš veľký zásah do rodinných rozpočtov. Novovzniknutá spoločnosť tiež zvolila možno

prehnane opatrnú

stratégiu pri poistných produktoch pre podnikateľské subjekty. Dôsledkom je napríklad málo významná pozícia v chemickom priemysle. Viacerí významní klienti Slovenskej poisťovne prešli ku konkurencii. Poisťovníctvo je však obchodovanie s rizikom. Treba poznamenať, že u konkurentov na poistnom trhu nie je poistenie tohto odvetvia zriedkavou súčasťou ponúkaných služieb. V tejto súvislosti sme oslovili viacero podnikov. Momentálne máme k dispozícii reakciu troch z nich. Generálny riaditeľ spoločnosti Petrochema Ján Matas pre Hospodársky denník uviedol: „Ako dlhoročný klient Slovenskej poisťovne v neživotnom poistení sme pri priemernej škodovosti za 10 - 15 posledných rokov vo výške do 5 % zaplateného poistného boli vyhodnotení novým majiteľom ako vysoko rizikoví. Partnerská zmluva bola poisťovňou v najdôležitejších častiach vypovedaná. Za daných podmienok sme k 31. 12. 2002 vypovedali celú poistnú zmluvu a s uvedenou poisťovňou ako spoločnosť nepracujeme.“ Predseda predstavenstva akciovej spoločnosti Chemko Strážske Ing. Dušan Hordoš konštatoval, že

napriek výhradám,

ktoré mala spoločnosť proti spôsobu vypovedania zmlúv koncom roku 2002 zo strany Allianz-Slovenská poisťovňa, k prerušeniu zmluvných vzťahov nedošlo. D. Hordoš je presvedčený, že sú pre poisťovaciu spoločnosť zaujímavým klientom a o podmienkach ďalšej efektívnej spolupráce budú môcť spoločne vyjednávať. Jedno však Allianzu nemožno uprieť. A to tvrdé presadzovanie záujmov a disciplíny. Odbúravanie nepotrebných zdedených aktivít do značnej miery pomohlo zlepšeniu efektívnosti fungovania novej poisťovne. Tvrdá riadiaca ruka však vládne s istou dávkou arogancie, čo silne ovplyvňuje organizačnú kultúru. Je pravda, že vyhlásenia vedenia, že stav zamestnancov mieni znižovať iba prirodzenou cestou, čo znamená nenahradzovať pracovníkov odchádzajúcich do dôchodku, v podstate dodržalo. Napätie v bývalom štátnom poistnom dome sa však pri príprave na fúziu, ale aj po jej realizácii doslova dalo krájať. Zvolený a praktizovaný spôsob komunikácie, umocnený neraz personálnou agresivitou, vyústil v rozčarovanie a výraznú neistotu zamestnancov Slovenskej poisťovne. Významnou súčasťou javu označovaného za prirodzený odchod zamestnancov sa stal aj odchod skúsených zamestnancov, často odborníkov, ktorí

nevydržali napätie

a tlak prostredia. Slovenská poisťovňa bola v čase je privatizácie silne konsolidovaná spoločnosť, s hlbokou tradíciou a stabilne vysokou dôverou obyvateľstva. V tejto súvislosti sa vynára otázka, či bola zmena značky na Allianz-Slovenská poisťovňa najrozumnejším marketingovým rozhodnutím. Možno, že by sa bolo viac oplatilo, tak ako to odne kompetentní prezentovali, nechať určitý čas slovenskému ľudu, aby si zvykol, že tá „naša poisťovňa“ má za sebou veľkého zahraničného brata. K takémuto šetrnému prechodu sa priklonili aj tri významné privatizované slovenské banky. Od prevzatia SP Allianzom uplynul takmer rok. Zavádzanie zmien, pre ktoré sa nový dominantný majiteľ v súvislosti s fúziou rozhodol, sa javí ako neprimerane zdĺhavé, čo má výrazný dosah na kvalitu poskytovaných služieb. Všetci sme pri vstupe investora s takým zvučným menom na slovenský trh očakávali vysoký prínos odborných schopností a obrovských skúseností. Niektoré kroky, ako aj spôsob realizácie dávajú dôvod nateraz pochybovať o prvotriednosti tohto know-how. Inak povedané, predaj štátneho podielu najväčšej slovenskej poisťovne do rúk zahraničného investora sa ešte nejaví ako najvýhodnejšie a v konečnom dôsledku zdôvodniteľné riešenie.

Ľubica Martauzová