HOVORME OTVORENE

Nie je dobré, ak ľudia, ktorí nie sú v problematike priamo zainteresovaní, robia vízie alebo dokonca legislatívne úpravy. Základnú víziu by vždy mali dať tí, čo s tým pracujú, či už ide o lekárov, sudcov, vyšetrovateľov alebo prokurátorov. Realizácia týchto vízií potom, samozrejme, musí ísť cez orgány politickej moci, vládu, parlament. Môžeme byť nezávislí, ale závisíme od pomerov v štáte. No a pokiaľ ide o legislatívne a organizačné opatrenia, závisíme od politickej moci. A aj tie najlepšie reformy sú samoúčelné a nemôžu mať žiaduci efekt, ak neprihliadajú na realitu života okolo nás. To sú slová, ktorými generálny prokurátor SR Milan Hanzel začal rozhovor o vzťahu politiky a prokuratúry. Téma vonkoncom nebola náhodná: V nedeľu večer sa v Bratislave začína 4. konferencia generálnych prokurátorov Európy, ktorú organizuje Rada Európy a Generálna prokuratúra SR. Po nultom stretnutí generálnych prokurátorov v Štrasburgu a ďalších troch v Sofii, Bukurešti a Ľubľani, prišla ponuka usporiadať konferenciu pre Bratislavu. Voľba miesta nebola zo strany Rady Európy náhodná - v roku 2001 NR SR schválila zákony, ktoré implementovali Odporúčanie Rady ministrov č. 19 o postavení prokuratúry v trestnom systéme. Po tom, čo sa predchádzajúce konferencie venovali praktickým otázkam činnosti a spolupráce prokuratúr, téma troch bratislavských dní je teoretickejšia - prokuratúra a politika.

V čom sú naše problémy tohto vzťahu rovnaké alebo podobné s ostatnými krajinami Európy?

- Všade badať dosť silný tlak zo strany výkonnej moci podriadiť si prokuratúru. Je to prirodzená vlastnosť politickej moci podriaďovať si a prispôsobiť všetko podľa svojich predstáv. Ide však o to, aby boli stanovené isté limity. Veľmi dôležité je, aby ani súdnictvo, ani prokuratúra neboli v neistote, pretože sa to prejaví na robote. Ak niektoré kauzy trvajú veľmi dlho, ak vyšetrovateľ, policajt nekoná, môže to vyplývať aj z neistoty. Netreba si zakrývať, že keď sa blížia voľby a očakáva sa iný víťaz volieb, než je pri moci, tak prebiehajú isté aktivity a isté pasivity. Ak sa k politickej moci dostanú subjekty, ktoré povedia, že nechcú mať prokuratúru, ale chcú taký orgán, ktorý ich bude počúvať a ktorému môžu dávať pokyny,

či má stíhať

alebo nie, celé sa to rozkolíše. Ťažko potom rozprávať o samostatnosti a nezávislosti. Otázka však je, či sa dokážeme brániť a účinne sa brániť. Lebo na druhej stane, ak niečo nie je zdravé v činnosti súdov, prokuratúry a iných orgánov štátu, politická moc je tu na to, aby to naprávala. A nesie zodpovednosť.

K akému postaveniu teda smerujú európske prokuratúry?

- Tu treba rozlíšiť, kde sú v európskej prokuratúre štátne zastupiteľstvá priamo podriadené ministrovi spravodlivosti, kde tento môže dávať pozitívne alebo negatívne pokyny na stíhanie. Tieto orgány majú snahu dostať sa z područia výkonnej moci. Druhý model, to sú štátni zástupcovia, ktorých postavenie vyplýva priamo z ústavy. Takých však v rámci Európy nie je veľa. Je to typické pre krajiny, ktoré sa vymanili z totality - Portugalsko, Grécko a Španielsko. Ide o moderne koncipované ústavy z 80. rokov. Pravda, cieľom Odporúčania č. 19 nie je zjednotenie modelov, treba rešpektovať osobitosti toho-ktorého štátu a jeho potreby. Ide tu o systém práce, o pôsobnosť, a o to, aby bola v maximálnej miere garantovaná samostatnosť, autonómnosť. Nikde sa nehovorí, že by prokuratúra mala dosiahnuť pozíciu nezávislých súdov. Iste však má byť nezávislá od vonkajších vplyvov.

Zákony, ktoré máme, jej to garantujú. V čom je teda problém?

- Výkonná moc má veľmi veľa pák. Napríklad financovanie. Vláda sa najnovšie rozhodla zlikvidovať kapitolu prokuratúry v štátnom rozpočte, pritom sa nikdy nenašlo žiadne porušenie rozpočtovej disciplíny. Má to svoj význam a aj európska prokuratúra sa snaží o to, aby samostatné kapitoly národných prokuratúr v rozpočtoch boli. To nemožno zdôvodňovať potrebou zoštíhlenia rozpočtových kapitol.

Ako môže prokuratúra prispieť k lepšej vymožiteľnosti práva?

- Máme najväčšie oprávnenia v rámci trestného konania a v rámci rekodifikácie sa ešte idú posilňovať, rozširovať. Lenže prokuratúra nemôže odhaľovať trestnú činnosť, lebo nemá vlastné vyšetrovacie či policajné orgány. Postupujeme to vyšetrovačke a polícii. Uplynie veľmi dlhý čas od oznámenia trestného činu do uzavretia, či sa stal alebo nestal trestný čin a či sa

trestné stíhanie

začne alebo nie. Pravda, od 1. 10. 2002 tu je povinnosť do 30 dní rozhodnúť, či sa vykonajú dôkazy alebo nie. Ale všetko nám to veľmi dlho trvá. Ak nebudeme spôsobilí v primeranom čase - a to sa vzťahuje aj na predsúdne konanie - dotiahnuť veci do meritórnych rozhodnutí, budeme musieť zastavovať trestné stíhania. Máme prípady, kde sú opakované pokyny prokurátora na postup vyšetrovania, no policajný orgán splní dva z desiatich a na ostatné nemá čas, lebo je zavalený inou robotou. Mali by sme asi urobiť isté priority v stíhaní. Konečne je tu skrátené vyšetrovanie, ale policajné orgány na to jednoznačne neboli pripravené. Nemáme ľudí do tímov. Treba si naliať čistého vína, ale, žiaľ, nie je tendencia

otvorene hovoriť

o týchto problémoch. Veď my tlačíme pred sebou 200-tisíc vecí. To treba riešiť. Občan má na to právo. Ak niekto chce znepríjemniť konkurencii život, podá na ňu trestné oznámenie. Kto vidí, že tam denne chodia policajti, prejde ho chuť na obchod s takým subjektom. To však treba promptne vyšetriť. Štát je zodpovedný za boj proti kriminalite a my musíme vytvárať podmienky na to, aby stíhanie bolo efektívne, a nie sa s tým ťahať 10 rokov.

Podarí sa to otočiť?

- Myslím si, že áno. Ale treba diferencovať trestnú zodpovednosť a pre tzv. bagateľné delikty vytvoriť istý režim, pre osobitne závažné delikty iný režim.

Zuzana Krútka