Prieťahy sú aj po Štrasburgu

Chýba zákon o reálnej možnosti uplatniť si náhradu škody

Keď ráno prichádzal minister spravodlivosti SR do svojho zamestnania, všimol si, že na schodoch pred budovou sedí s plagátom - oznamom o proteste proti nevymožiteľnosti práva nejaká pani. „Následne prišla za mnou mladá dievčina a povedala mi, že je z kancelárie ministra a chcú mi pomôcť. Vysvetlila som jej, že v prvom rade mi ide o rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici, ktoré mi síce bolo doručené 5. 1. 2003, ale do dnešného dňa ho nedostali notári. Pracovníčka ministerstva mi napokon povedala, že mali ochotu pomôcť mi, ale pán minister pre môj problém nemá kompetencie.“ Tieto slová patria Eleonóre Čapčíkovej (54) z Banskej Bystrice, ktorá sa z bezradnosti rozhodla hladovkou protestovať pred Ministerstvom spravodlivosti SR v Bratislave. Jej dlhoročné ťažkosti by možno niekto považoval, vzhľadom na dnešné časy, za bežné. Ale dôsledky pre Slovensko môžu byť vážnejšie, ako si dokážeme predstaviť...(!)

Problém sa začal klasickým sporom o dedičstvo, ktoré však naše súdnictvo ani po jedenástich rokoch neuzavrelo. E. Čapčíková nám porozprávala o svojej snahe získať v dedičstve časť pozemku a rodinného domu, ktoré teraz celé užíva jej sestra. „Paradoxom bolo, že dom už mesiac pred otcovou smrťou mala napísaný na seba. Až pri dedičskom konaní som sa dozvedela, že ho vlastne nemám.“ Uchádzala sa o svoj podiel, no bezvýsledne. Napokon problém predostrela 14. októbra 1997 a druhýkrát 8. augusta 2002 súdu v Štrasburgu. Na základe jeho verdiktu dostala 22. mája 2001 odškodnenie 200-tisíc korún, lebo vyhrala spor so Slovenskou republikou. „Myslela som si, že vrcholné štátne orgány naše

súdy napomenú,

ale to u nás nefunguje. Preto mám pocit, že naša krajina nie je právny štát,“ poznamenala. Štrasburg ju vyzval, aby uzavrela zmier. V auguste 2002 spor však opäť otvorila, pretože prieťahy pretrvávali. Takúto možnosť si v Štrasburgu vyhradila. Jej obhajoba pred týmto súdom mala 60 vlastnoručne napísaných strán. „Jediný, kto mi pomohol, bol doktor Fico. Keď videl moju obhajobu, povedal mi, že vyzerá, akoby ju robil právnik.“ Na súdoch sa obhajuje sama, lebo na advokátov nemá, je nezamestnaná. „Keď som išla do Bratislavy pred ministerstvo hladovať, tak som najprv bola u vedúceho sociálneho oddelenia na Okresnom úrade v Banskej Bystrici. Chcela som sa poradiť, že keď budem držať hladovku, či by sa nedalo vyriešiť moje hlásenie sa na úrade. Aby ma nevyškrtli zo zoznamu nezamestnaných a neprišla som o dávky. Prvá vec, ktorá ma zarmútila až k slzám, bolo, keď mi povedali, že som zatajila dom a budem vracať sociálne príspevky tri roky dozadu. Predstavte si, obvinili ma z niečoho, čo nie je pravda. Preplakala som celú noc. Človek je u nás bezmocný a ak by si ma niekto vzal na mušku, tak sú v stave to aj urobiť. Snažím sa byť statočná, ale...“ a do očí sa jej derú slzy, hlas preskakuje.

V tejto súvislosti sme sa stretli s aktivistkou Helsinského občianskeho zhromaždenia (HOZ) SR Helenou Múčkovou, ktorá sa aj o tento prípad začala zaujímať. Na základe skúseností hovorí, že na Slovensku sa neraz hľadá spôsob ako veci neurobiť, hoci v určitých záležitostiach vedia byť ministri veľmi operatívni. „Ministerstvo spravodlivosti má plynulosť konania jednotlivých súdov sledovať, preto ho z tohto prípadu nemožno vyňať. Od novembra 2002 (posledné rozhodnutie prijal Krajský súd v Banskej Bystrici 21. novembra 2002, no do dnešného dňa nebolo doručené notárovi) táto pani

sa nedomohla

toho, aby sa rozhodnutie krajského súdu dostalo na okresný do Zvolena. Ten by mal povinnosť postúpiť vec príslušnému notariátu, ktorý má zabezpečiť výkon rozhodnutia. Potom by sa spor mohol skončiť vydaním listu vlastníctva. Eleonóre Čapčíkovej sa takto bráni užívať vlastný majetok,“ hodnotí situáciu H. Múčková a dodáva: „Z Občianskeho súdneho poriadku vyplýva, že písomné vyhotovenie rozhodnutia krajského súdu má byť doručené účastníkom v lehote 30 dní. Počas nej malo prísť aj na okresný súd a odtiaľ k notárovi. Teraz je už máj, a preto sa pýtam: nikoho to netrápi? Znamená to, že občania nemajú rovnosť šancí, rovnosť pred zákonom počas konania na súdoch.“ Podľa aktivistky HOZ keby si E. Čapčíková uplatnila nárok na náhradu škody voči štátu, lebo sú jej sústavne spôsobované prieťahy v konaní, má nárok na satisfakciu - spravodlivé zadosťučinenie. „Porušuje sa nielen Ústava SR (čl. 48 odsek. 2), ale aj Európsky dohovor o ľudských právach (čl. 6 odsek 1). V prípade porušenia práva na konanie bez prieťahov je štát povinný podľa článku 13 tohto dohovoru zabezpečiť vykonanie nápravy formou zadosťučinenia. Tomuto sa štát buď bráni, alebo nás všetkých podceňuje. Otázkou však je, či by občan takýmto postupom na súde uspel. Lebo na Slovensku

zatiaľ chýba

ďalšia, na to nevyhnutná legislatíva (chýba zákon o reálnej možnosti uplatnenia tohto práva na náhradu škody, ktorého existenciu si vyžaduje aj Ústava SR). To už však súvisí s nedodržiavaním Kodanských kritérií, a tým aj podmienkami Slovenska na vstup do Európskej únie. Slovenská republika tým zároveň neplní podmienky členstva v Rade Európy,“ pripomína aktivistka HOZ.

Od ďalšieho hladovania sa jej E. Čapčíkovú podarilo odhovoriť. Po rozhovore na ministerstve spravodlivosti jej H. Múčková navrhla podať sťažnosť proti súdnym prieťahom. Ministerstvo však má na jej vybavenie až 60 dní (!). Bezradná žena, dvojnásobná mama a stará mama, bola pripravená hladovať pred ministerstvom až do konca. Úplného... E. Čapčíková napokon sťažnosť podala, v ktorej uviedla, že si uplatní voči štátu náhradu škody. Prijala ju štátna tajomníčka ministerstva spravodlivosti Lucia Žitňanská, ktorá ju ubezpečila, že v tejto záležitosti zariadi nápravu.

(Jedno z Kodanských kritérií hovorí: Ľudské práva a základné slobody budú zaručené zákonom a budú v súlade so záväzkami podľa medzinárodného práva. V apríli tohto roka predložil poslanec NR SR Ján Drgonec parlamentu návrh zákona o zodpovednosti za výkon verejnej moci (!))

Viliam Sluka