Voda je pridrahá?

Komentuje Peter Farárik

Dá sa pochopiť, že pokles spotreby pitnej vody, za ktorú musíme platiť, súčasných správcov a používateľov vodovodných ciest neteší. Znamená totiž znížený príjem do ich rozpočtu, a tým aj obmedzené možnosti ďalšieho investovania. Pritom, ako je známe, do rozvodov pitnej vody by sa malo vložiť viac ako dosť, pretože sú značne opotrebované. Väčšinou pamätajú obdobie rozkvetu niekdajšej socialistickej výstavby a dnes treba mnohé aj veľké vodovodné siete neodkladne rekonštruovať. Pokles odberov pitnej vody má však aj ďalšiu nepriaznivú dimenziu, ktorej prejavom môže byť zhoršovanie kvality. Tým, že voda dlhšie stojí v potrubí, treba ju častejšie odkalovať a takzvane jalovo vypúšťať, hoci aj to stojí peniaze. Voda, ktorá dlhšie stojí v potrubí, a to sa pri zníženej spotrebe stáva, stráca chlór a aj keď je v poriadku, z hľadiska hygienikov je škodlivá. Vstupom novej vyhlášky o kvalite pitnej vody, ktorá sprísňuje viac kvalitatívnych ukazovateľov, sa do popredia tlačí najmä fenomén - povolená hranica železa v pitnej vode. Tento problém poznajú napríklad v južných okresoch Banskobystrického kraja, vo Veľkokrtíšskom, v Lučenskom a čiastočne aj v okrese Zvolen. Z úpravne vody v Hriňovej síce vytečie voda, ktorá spĺňa požiadavky normy, kovové potrubia na trase jej však pridajú železo a hodnotenie vyznieva inak. Riešenie spočíva v rekonštrukcii potrubia, v jeho zámene za nekovové alebo aspoň za materiál s povrchovou úpravou. Investície tohto druhu by však vyšli na stovky miliónov a správca vodovodnej siete to z vlastných zdrojov neutiahne. Čo s tým, ukáže budúcnosť. Súčasné ceny pitnej vody sú aj z hľadiska vývoja inde vo svete sotva udržateľné, ale neprinesie ich pohyb smerom hore opäť len ďalšie zníženie spotreby?