Lídri tohto času (5)

BOJUJE SA O ŽIVOT

V súvislosti s udeľovaním tohtoročných prestížnych cien Hospodárskeho klubu (NEF) Zlatý biatec a Prominent ekonomiky oslovil šéfredaktor Hd každého z tridsaťštyri nominovaných osobností, resp. firiem dvoma veľmi prozaickými otázkami. Ich odpovede majú byť svedectvom o čase, v ktorom by sa mali položiť základy pre novú kvalitu života, pre dynamiku jednotlivých brandží, resp. odvetví a vôbec dôstojnejší život obyvateľstva. Dnes sa svojimi názormi prezentuje Ivan Oravec, predseda Slovenskej poľnohospodárskej a potravinárskej komory.

Čo vás potešilo a čo znepokojilo v spoločnosti, a čo sa prejavilo aj na vašom pracovisku?

I. Oravec: Až doteraz som si myslel, že na každú otázku sa dá vecne odpovedať. Lenže ani po dlhom rozmýšľaní nenachádzam nič, čo by ma v uplynulom období potešilo. Súvisí to s tým, že v agrorezorte, kde celý život pracujem, práve teraz pociťujeme takú krízu, aká ho naposledy postihla vari hneď v povojnových rokoch. Na Slovensku, žiaľ, došlo k ohrozeniu samotnej podstaty podnikania na pôde, čo si však väčšina politických špičiek stále akosi nechce uvedomiť. Prvé príznaky negatívneho vývoja sa síce objavili už vlani na jeseň pri zakladaní úrody, ale zďaleka nemali také rozmery, ako teraz. Problémy sa sústavne prehlbovali, no my sme dúfali, že hoci pozície odvetvia sa zhoršujú a môžu priviesť ku krachu 50 až 70 percent poľnohospodárskych podnikov, časom predsa len dôjde k ich zlepšeniu a odvetvie nastúpi na cestu konsolidácie. Lenže nič také sa nestalo a štátna

agrárna politika

nedokázala primerane zareagovať na negatívny vývoj. Preto súčasný stav v živočíšnej výrobe, keď sa nám prakticky rozpadol trh s mäsom i mliekom, teda dvomi rozhodujúcimi komoditami, nám spôsobuje straty, ktoré každý mesiac prevyšujú čiastku 100 miliónov korún. Dokonca prestala platiť aj stará sedliacka pravda, že keď sa skomplikuje situácia v živočíšnej produkcii, zaberie rastlinná a naopak. Teraz však po krutej zime, ktorá nás donútila vyorať 95-tisíc hektárov plôch osiatych poľnohospodárskymi plodinami, nastúpilo sucho a horúčavy, ktoré lámu dlhoročné rekordy. Na naše nešťastie ich nesprevádzajú kvapky pokojných krajinských dažďov, ak už vôbec zaprší, ale ničivé búrky a prívaly ľadovca, ktorý nedávno napríklad len v Levickom regióne spôsobil škody asi za desiatky miliónov korún. Všetky tieto skutočnosti ma mimoriadne znepokojujú, pretože slovenským farmárom nespôsobujú len nenahraditeľné ekonomické škody, ale berú im aj nádej, či vôbec ešte dokážu zmobilizovať sily na kvalitné založenie novej úrody. Preto azda jediné, čo ma aspoň ako-tak potešilo, bolo poznanie, že napriek všetkým ťažkostiam sa ešte vždy dokážeme stretnúť a spoločne povzbudzovať. To, čo trápi slovenské poľnohospodárstvo, sa v plnom rozsahu vzťahuje aj na podnik, na čele ktorého stojím. Spolu s kolegami si čoraz častejšie musíme klásť otázku, kam sa podela naša predchádzajúca ziskovosť, ktorú sme v uplynulom desaťročí permanentne dosahovali. V súčasnosti aj

najlepšie subjekty

v agrárnom sektore strácajú platobnú schopnosť a musia prijímať stratégiu ďalšieho uťahovania opaskov. Takýto vývoj je o to nepriaznivejší, že ho zaznamenávame v čase, keď by sme mali hľadieť predovšetkým dopredu a intenzívne sa pripravovať na prevzatie pravidiel a nástrojov spoločnej poľnohospodárskej politiky Európskej únie. Namiesto toho sa však utápame v každodennej existenčnej operatíve, lebo na to, aby sme mohli myslieť na integráciu, sa jej najprv musíme dožiť.

Aký bol váš ľudsky a manažérsky najsilnejší poznatok v máji - júni?

I. Oravec: Odpoveď na túto otázku má súvislosti s predchádzajúcou, pretože sa jednoducho nedajú oddeliť. Veľmi silný dojem vo mne vyvoláva poznanie, že farmári v našej krajine sa dokázali zblížiť, sú ochotní vážne uvažovať o vytvorení jedného spoločného zväzu poľnohospodárskych prvovýrobcov a skončiť s doterajším rozdrobovaním síl vo viacerých samosprávnych organizáciách. Často zvyknem používať prirovnanie, že naši roľníci a obyvatelia vidieka predstavujú skromných ľudí, ktorí nemajú príliš v povahe nekompromisne presadzovať svoje záujmy. Lenže aj srnka, hoci je plachá, sa dokáže brániť, ak ju niekto ohrozuje. Aj preto oceňujem zjednocovanie poľnohospodárov na samosprávnej úrovni. Považujem to za prejav pochopenia, že toho,

čo nás spája,

je oveľa viac ako toho, čo nás doteraz rozdeľovalo. Verím, že nezostaneme na polceste a dokážeme spraviť aj rozhodujúci krok na ceste za vytvorením silného a vnútorne zomknutého subjektu všetkých poľnohospodárov bez ohľadu na to, či podnikajú v družstvách, obchodných spoločnostiach, alebo ako samostatne hospodáriaci roľníci. Nastal totiž čas, keď sa musíme doslova a do písmena brániť. Predovšetkým proti tým politikom, ktorí roľnícku plachosť a nejednotnosť zneužívajú na sústavné zhoršovanie podnikateľského prostredia v agrárnom sektore. Stále platí: ži a nechaj žiť aj roľníka a do jeho rúk zverenú prírodu, aby si raz neohrozil aj svoj vlastný život. Momentálne sme ale v situácii, keď nepotrebuje pomoc len roľník, ale aj samotná príroda. O to väčšiu zodpovednosť majú tí, ktorí rozhodujú o budúcnosti.

Peter Kasalovský