KTO „OČAR͓ AMERIKU

Hoci iracká story vôbec nie je dopovedaná, Irak sa pomaly, ale isto sťahuje z výslnia svetového záujmu. Na uvoľnené miesto sa nik veľmi netlačí. Naopak. Vo viacerých krajinách badať známky nervozity, že by sa tam mohli dostať. Nie náhodou KĽDR práve v týchto dňoch rozohrala riskantnú hru s jadrovým programom, dúfajúc, že tento odradí potenciálnych nepriateľov. A celkom nápadné sú aj listy a vyhlásenia kubánskych straníckych orgánov, v ktorých široko vykresľujú zámery USA poraziť tunajšiu revolúciu. Pravda, na záver nezabúdajú dodať, že sa im to nikdy nepodarí.

Všetky takéto úvahy majú zákonite jedného spoločného menovateľa - Spojené štáty americké, ktorých jedinečné postavenie vo svete je nespochybniteľným faktom. Preto, ak chceme predvídať vývoj medzinárodných udalostí, veľmi pozorne musíme načúvať slovám a názorom Washingtonu. A ak Biely dom má vážne výhrady proti niektorej z krajín sveta, je dosť pravdepodobné, že sa o tejto krajine bude veľa hovoriť v médiách a na politických fórach.

Z hľadiska americkej kritiky sa do popredia čoraz viac prediera Irán. Ešte v čase, keď prezident George Bush použil známu a nie celkom šťastnú formuláciu „os zla“, viac-menej špecifikoval výhrady proti trom „zlým krajinám“. A hoci sa po zmenách v Bagdade „os zla“ v podstate rozpadá, výhrady zostávajú. Či už ide o tie politické: pomalé tempo modernizačných zmien, porušovanie práv žien, potláčanie slobody slova alebo celkom konkrétne: podpora svetových teroristických sietí (okrem iného skupiny Hamas), snaha o vyvinutie jadrových zbraní. Stále sú v platnosti aj hospodárske sankcie, prostredníctvom ktorých chcú zabrániť zahraničným firmám, aby investovali do iránskeho ropného priemyslu. V poslednom čase však zjavne dochádza k ďalšiemu stupňovaniu nátlaku USA na Teherán. Okrem iného sa objavujú podozrenia, že Irán v nemalej miere stojí za protiamerickými náladami irackých šiitov, ale aj za nedávnymi teroristickými útokmi v neďalekej Saudskej Arábii. No ešte závažnejšie znejú obvinenia, že sa Irán snaží získať jadrovú zbraň. Aj preto, že pripomínajú situáciu v Saddámovom Iraku. Podnet na diskusiu o iránskej atómovej bombe dala Medzinárodná agentúra pre atómovú energiu MAAE, keď uviedla, že Teherán buduje továreň na výrobu obohateného uránu. Irán mal pritom na základe platných medzinárodných dohôd tieto informácie poskytnúť samostatne. Je síce pravdou, že obohatený urán sa používa aj na civilné účely, no tak isto môže byť dôležitým krokom na ceste k bombe. Olej do ohňa dolieva aj Teherán, keď odmieta sprísnené inšpekcie MAAE. Ak však hovoríme o výhradách Washingtonu voči Iránu, treba zdôrazniť, že sú aj príklady spolupráce medzi dvoma krajinami. Počas vojny v Afganistane tak krajiny spoločne podporovali protitalibanskú Severnú alianciu. Pri bombardovaní Iraku zasa Teherán prižmúril oči nad porušovaním vlastného vzdušného priestoru zo strany amerických lietadiel.

Pokiaľ ide o vzťah USA voči poslednej z troch krajín na spomínanom Bushovom zozname, KĽDR, takéto pozitívne príklady spolupráce sotva nájdeme. Okrem amerických výhrad proti nedemokratickej povahe režimu, konflikt okolo jadrových zbraní KĽDR zašiel omnoho ďalej ako v prípade Iránu. „Pre Spojené štáty nie je v súčasnosti dôležitejšia otázka ako jadrový program KĽDR,“ vyhlásil v týchto dňoch americký minister zahraničných vecí Colin Powell. USA okrem toho už tradične obviňujú Pchjongjang s nelegálneho obchodu so zbraňami. Na rozdiel od Iránu je však otázne, do akej miery si Washington môže dovoliť vyostriť konflikt s KĽDR. Netreba totiž zabúdať, že v oblasti Ďalekého východu má stále významné slovo Rusko a najmä Čína.

V tomto smere omnoho väčší priestor necháva oblasť Blízkeho východu. Svedčí o tom aj najnovšia snaha prezidenta Busha obnoviť stagnujúci mierový proces. V tomto smere bude zaujímavé sledovať vývoj situácie v Sýrii, ktorú čakajú dôležité rozhovory s Izraelom. USA Damasku už dlhodobo vyčítajú podporu extrémistických skupín, menovite šiitskej organizácii Hizballáh a palestínskym exilovým radikálnym skupinám. Washington okrem toho aj v týchto dňoch vyzval Sýriu, aby stiahla svoje jednotky z Libanonu. O potenciálnom konflikte hovorí aj vyhlásenie ministra Powella z konca mája: „Sýria zmenšuje svoju podporu terorizmu, nejde však o dramatické kroky, aké Washington očakával.“

Pri výpočte „krízových“ krajín nemôžeme nakoniec nespomenúť ani Kubu, hoci nevraživosť medzi USA a Castrovým režimom má dlhú kontinuitu a ťažko je očakávať zásadnejšie zmeny vo vzťahoch. V poslednom čase však aj tu došlo k rozbúreniu vôd: vypovedanie 14 kubánskych diplomatov z USA pre podozrenie zo špionáže v polovici mája označila Havana za zámienku, ktorá má vytvoriť podmienky pre americkú inváziu na Kube. V apríli kubánska justícia odsúdila niekoľko prominentných kritikov vlády na dlhoročné tresty odňatia slobody.

Rastislav Boldocký