Tvrdá kantorská odolnosť

Komentuje Eleonóra Bujačková

Od vzniku Československej republiky v roku 1918 až dodnes pozerali sa režimy a vlády všetkých farieb na stav učiteľský ako kedysi vrchnosť na poddaných: čím viac ich „orežete“, tým bohatšie vyrazia! Slovenskí učitelia vskutku ťahali ako osly čoraz väčší náklad a nehnevali. Občas k nim z rozpočtu kvapli nejaké odrobinky navyše, častejšie však počúvali sľuby, ktoré nikto nesplnil. Učitelia nie sú ani železničiari, ani prepravcovia, ich protest či štrajk vládu príliš nevyľaká. Napokon samotní kantori vážia svoje protesty na lekárnických váhach, pretože by si to v konečnom dôsledku odniesla predovšetkým mládež im zverená. Ešte ani poriadne neodznelo nesplnenie sľubov minulej vlády, že učiteľské platy sa dostanú mierne nad celoštátny priemer, a už sa začína orezávanie nové. Prisľúbené zvýšenie príjmov prostredníctvom nových tarifných tried sa nekoná, chýbajú prostriedky aj na bežný chod škôl. Učitelia iba skromne naznačujú, že by sa v septembri nemuseli školy otvoriť. Pre takú vzdialenú a neurčitú búrku však vláda sotva roztvorí dáždnik a pustí korunu. Ale mala by, dokiaľ je čas. A ten čas sa kráti.

Rátajte s nami. Vysokoškolský profesor, ktorý učí na univerzite štrnásť rokov, dosiahol za ten čas tituly docent, profesor a DrSc., je autorom niekoľkých vedeckých knižných monografií. Jeho plat je 16 030 Sk hrubého, nemá ani korunu osobného ohodnotenia či trinásty plat. Takáto „charitatívna“ činnosť po štrnástich rokoch prestala tohto odborníka a pedagóga baviť a odíde do súkromného sektora. Vôbec nie je jediný. Ako dlho si takéto púšťanie žilou môže verejné školstvo dovoliť? Kto tam zostane? Hŕstka fanatikov svojho odboru a, pochopiteľne, tí menej schopní, ktorí by sa inde neuchytili. Ti prví nedokážu zabrániť škodám, ktoré napáchajú tí druhí.

Ani situácia učiteľov na školách základných a stredných nie je oveľa lepšia. Pritom práve tu sa rozhoduje o budúcej vzdelanostnej úrovni slovenskej spoločnosti. Mohol by ktokoľvek z vlády označiť úlohu dôležitejšiu a zásadnejšiu? Isto, učitelia si už nemusia prilepšovať hraním na husličky. Hanblivo sa však zamlčuje, že nemálo z nich si musí prilepšovať druhým zamestnaním. Na začiatku dvadsiateho prvého storočia by som však za samozrejmosť považovala také hmotné zabezpečenie a postavenie slovenských učiteľov, aby sa mohli naplno a kvalitne venovať iba svojmu poslaniu. Poriadne ťažkému a zodpovednému poslaniu.