Mesto, čo obohacuje seba aj iných

Príbeh Maximiliána Habsburského je možno trochu drastický, ale pre Terst príznačný. Príslušník slávneho rodu si mesto obľúbil. V polovici 19. storočia si tu vybudoval zámok s výhľadom na more a prežíval v ňom šťastné chvíle s manželkou Charlottou Belgickou. No vôňa slanej vody a príjemný ruch prístavného mesta mu nestačili. Túžba po sláve a exotike ho hnala do záhuby. Keď mu ponúkli titul mexického cisára, neváhal vybrať sa cez Atlantický oceán, čo sa mu stalo osudným. V ďalekej krajine Maximiliána za svojho vládcu nepovažovali a popravili ho.

Dokonalá mozaika

Keď sa dnes pod júnovým slnkom prejdeme zakvitnutou záhradou zámku Miramare, tieto historické drámy sú nám na míle vzdialené. Stavba na výbežku morskej pevniny je už dávno súčasťou pestrej terstskej mozaiky. Ako dokonca aj hradby starého mesta, početné kostoly najrozličnejších náboženstiev, ale aj opustené sklady starého prístavu. Strategická poloha na rozhraní stredozemnej, strednej a západnej Európy bola lákadlom pre ľudí a vládcov. Význam mesta sa ešte viac umocnil po roku 1719, keď sa stalo voľným prístavom. A tak sem šťastie chodili hľadať obchodníci a remeselníci najrozličnejších etník a náboženstiev. Za posledných dvesto rokov tu pochodovali rakúske, francúzske, juhoslovanské, spojenecké vojská. Niekto našiel úspech a pokoj, iní zhorel túžbou, podobne ako nešťastný Maximilián. Niekto zarobil, iný prerobil. No každý, bez výnimky, formoval mesto. Cisárovná Mária Terézia Terstu zanechala celú štvrť, niekto menej významný nechal zopár lír za texasky na Ponte Rosso. A tak tu pevné korene zakotvil duch multikurtularity, zvláštny prízvuk a špecifické jedlá. Možno preto všetko, s čím sa tu stretneme, berieme ako typicky terstské, ako niečo, čo sem ideálne zapadá. Bez ohľadu na pôvod a históriu.

Keď sa s týmito úvahami zveríme našej turistickej sprievodkyni, pozrie sa na nás so skepsou. Inak je milá, ale v médiá nemá veľa dôvery. A už vôbec nie vo filozofujúcich novinárov. „Hej, v Terste je veľmi veľa krásnych a zaujímavých vecí,“ povie stroho a po chvíli odmlky predsa len vysvetlí: „Avšak, keď sa Terst dostane do televízneho spravodajstva, vysielajú len zábery ako bóra ohýna stromy. Vietor je síce dobrý pre more, keďže prečisťuje vodu. Turistickému imidžu mesta by však viac prospeli obrazy námestí a historických pamiatok. No tieto sú rezervované pre Rím, Florenciu, Benátky...“ Aby irónia bola väčšia, ostrý jadranský vietor tu údajne znepríjemňuje život spravidla len počas jesene a zimy. Na druhej strane je faktom, že Terst v žiadnom prípade nie je klasickým letoviskom. Príčina je jednoduchá, plážové kapacity sú výrazne obmedzené. No mesto aj napriek tomu žije naplno. Keď sme tu boli minulý týždeň, práve sa skončil veľtrh, pripravovalo sa lekárske sympózium pre 2500 osôb a v plnom prúde bola medzinárodná regata...

Kongresové tromfy

„Talianski podnikatelia sú kreatívni, majú fantáziu,“ tvrdí predseda terstskej obchodnej komory Antonio Paoletti. Potvrdenie jeho slov nachádzame v obrovskej kongresovej budove, ktorá má z troch strán výhľad na more. Ešte stále patrí námornému prístavu, no už dlhší čas nemá nič spoločné s kotviacimi osobnými loďkami. V polovici 80. rokov si ju prenajala Promotrieste, spoločnosť v dvadsaťpercentnom verejnom vlastníctve, zvyšok patrí súkromným firmám, ktorých činnosť je priamo či nepriamo spätá z kongresovou turistikou. Nápad bol jednoduchý: Keďže je Terst univerzitným mestom a pôsobí tu aj celý rad vedeckých inštitútov, treba túto skutočnosť využiť v prospech širšieho okruhu obyvateľstva. Promotrieste zrenovovalo budovu bývalého prístavu a splnilo náročné kritériá, ktoré si vyžadujú špičkové odborné sympóziá. „V roku 1986 sme tu mali asi 70 sympózií, v súčasnosti ročne usporiadame 190 až 200,“ vysvetľuje riaditeľ Promotrieste Franco Milosic. Vzápätí na základe štatistík vypočíta, že kongresy a sympóziá do 250-tisícového mesta ročne prinesú 11,5 mil. eur. Jeho spoločnosť z toho dostane okolo 7 percent, zvyšok ide hotelom, firmám zabezpečujúcim služby pre kongresy či turistickému odvetviu. Prvoradou úlohou Promotrieste však nie je hromadiť zisky, ale prilákať sem čo najväčší počet kongresových hostí. Tí tu totiž bývajú v troj-, štvor- a päťhviezdičkových hoteloch (podľa typu kongresu a významu účastníka), navštevujú tunajšie reštaurácie, chodia na výletné plavby loďou do neďalekého Slovinska či Chorvátska. Aj preto Promotrieste zisky väčšinou investuje do rozširovania kapacít, z čoho má prospech celá komunita.

Slovenské šance

Terst bol vždy otvorený cudzincom. Ešte v spomínaných tereziánskych časoch, keď prístav lákal obchodníkov z celej Európy, sa tu vybudoval duch vzájomnej úcty a tolerancie. V nemalej miere tomu pomohli aj liberálne zákony, ktoré povoľovali náboženskej komunite vystavať si kostol, ak mala viac ako sto členov. Práve táto otvorenosť by mohla byť jednou z výhod pre slovenských podnikateľov, rozhodnutých dobyť, v dobrom zmysle slova, Európu. No nie jedinou. „Z hľadiska Slovenska je zaujímavá už geografická poloha provincie Fruli - Venezia Giulia, ktorej Terst je hlavným mestom. Po Udine je nám to najbližšia provincia. Pritom už doterajšie skúsenosti ukazujú, že Slováci najviac obchodujú s touto celou oblasťou severovýchodného Talianska. Odhadom na ňu pripadá až 70 percent obchodu,“ vysvetľuje Jaroslav Bobrík, koordinátor MH SR pre krajiny OECD.

Využiť tento potenciál bolo cieľom minulotýždňovej podnikateľskej misie v organizácii Slovenskej obchodnej a priemyselnej komory. Ponuka slovenských výrobcov a obchodníkov bola naozaj rôznorodá - od račianskych vín a oravských hríbov až po produkty kovopriemyslu. Talianski partneri, zdá sa, prejavili najväčší záujem o investovanie v našej krajine. „Naša spoločnosť robí servis pre zahraničných investorov, čiže naším zámerom bolo nájsť zahraničných partnerov, ktorí majú záujem investovať na Slovensku, najmä v Trenčianskom regióne. Zámer sa v zásade podarilo splniť,“ hovorí František Dobrodenka, konateľ spoločnosti Trade Contact & Consulting. Dodal, že rokovali s piatimi potenciálnymi investormi a jednou firmou, ktorá hľadá kooperačnú výrobu. Čo sa týka zamerania potenciálnych investorov, ide o producentov plastických látok, zariadení interiérov pre lode, zariadení pre fitness, ako aj strojárske spoločnosti.

„Teraz budeme hľadať priestory a pozemky, vyhľadáme ich niekoľko, podľa ich zadaní, potom ich spracujeme, pošleme im fotografie, schémy. Partneri si z toho vyberú a už v priebehu septembra by sme chceli zorganizovať návštevy u slovenských majiteľov pozemkov a budov,“ vysvetľuje F. Dobrodenka a dodáva, že keď sa podarí všetky projekty dotiahnuť do konca, v trenčianskom a nitrianskom regióne by mohlo vzniknúť 600 nových pracovných miest. Zároveň však pripomína, že ide o beh na dlhé trate, a viacerí talianski partneri sa netaja tým, že hľadajú investičné príležitosti aj v Poľsku a Českej republike.

Dôležité kontakty nadviazali aj ďalšie slovenské firmy. „Máme kontakty, uvidíme, čo z toho vznikne, treba porovnať ceny, zistiť konkurenčné produkty, ktoré už na slovenskom trhu existujú a zhodnotiť, či spolupráca bude možná,“ vysvetľuje Dana Galková, riaditeľka divízie zahraničného obchodu spoločnosti KON-RAD, ktorá má záujem o dovoz talianskych potravinárskych výrobkov.

Cez históriu sa jadranské prístavné mesto Terst naučilo v kontakte s cudzincami obohacovať v rovnakej miere seba aj druhých. Možno nastal čas, aby Slováci výraznejšie vkročili do tejto interakcie.

Rastislav Boldocký

Terst - Bratislava