Zmena pomôže či poškodí

Krajina predsa len nemôže slúžiť ako pokusné laboratórium

Nájsť optimálny model fungovania komplexného sociálneho systému nie je jednoduché. Rezortné ministerstvo uchopilo problém zo správneho konca, keď začalo tvorbu organizácie špecializovanej štátnej správy od potrieb klientov. Chce im vyjsť v ústrety, aby nemuseli obchádzať viacero úradov a tráviť čas čakaním pred kanceláriami. Chce, aby dostali pomoc, radu, vysvetlenie na jednom mieste. Preto navrhuje vytvoriť nové úrady z odborov sociálnych vecí okresných úradov (ktoré majú byť zrušené) a z úradov práce. Veď až 90 percent klientov majú spoločných. Je možné, že tento návrh je dobrý a nielenže ušetrí finančné prostriedky, ale prispeje aj k spokojnosti občanov, ktorým sprostredkuje zamestnanie, rekvalifikáciu či príspevok na začiatok podnikania, práve tak ako dávky v hmotnej núdzi, príspevky na bývanie či kompenzácie invalidom a ťažko chorým na zvýšené výdavky. Ale rovnako je možné, a tých rizík je veľa, že úrad bude síce jeden, ale na rôznych miestach, že pracovníci, ktorí by mali vybavovať takmer všetko, nebudú dostatočne kompetentní, že ľavá ruka nebude vedieť, čo robí pravá. Tiež sa môže stať, že po niekoľkých rokoch, keď nezamestnanosť klesne na prijateľnú mieru, to už nebudú tí istí klienti, ktorí budú využívať služby zamestnanosti a sociálne služby. Veď ak sa skráti čas evidencie v nezamestnanosti, ak nebudú tí istí ľudia často nezamestnaní a čas evidencie na príslušnom úrade bude len prechodným obdobím hľadania

novej kariéry,

uplatnenia a zmeny, bude mať väčšina z nich nárok na podporu vyplývajúcu z poistenia a nebude potrebovať sociálnu pomoc. Je pravda, že s istým vývojom projekt 45 územných úradov zodpovedných za sociálne veci a zamestnanosť ráta. Rozmiestňuje tieto úrady tak, aby bolo možné v prípade nižšej potreby nadstavbových služieb (kontaktných miest pre styk s klientmi má byť 121) niektoré z nich alebo aj väčšinu zrušiť. Vedenie ministerstva si nepripúšťa neúspech a je presvedčené, že dokáže aj zamestnávateľov presvedčiť o svojej pravde. Tí však namietajú, že ide o zásadné veci, ktoré treba do detailov premyslieť tak, aby sa nikomu neublížilo. V hre sú napokon financie, ktoré zamestnávatelia (aj zamestnanci) zaplatili doteraz Národnému úradu práce a celkom isto sa do konca tohto roka nevyužijú na aktívnu politiku zamestnanosti. Pretože nová inštitúcia by už nemala byť verejnoprávna a mala by byť napojená na štátny rozpočet cez kapitolu ministerstva práce, je otázne, kam by sa tieto prostriedky, vo svojej podstate účelovo viazané, mali podieť. Možno to ani nie je také otázne. Ale nejde len o to. Samotná organizácia

nového úradu

bez ohľadu na to, ako sa bude financovať, si zaslúži dôkladné prepracovanie. Stačí sa napokon pozrieť na skúsenosti iných krajín, ktoré reformovali svoje sociálne systémy. Inšpiratívny je príklad Spojených štátov. Nie tým, ako dlho im trvalo, kým objavili tú správnu cestu, a tým, že roky postupovali cez zlyhania či pokusy a omyly. Tým, že dali regiónom niekoľko rokov na to, aby si zvolili svoje vlastné cesty pomoci a podpory. Skúsenosti z toho, čo sa osvedčilo, si jednotlivé štáty USA a ich časti odovzdávajú ďalej, a vedia sa poučiť aj z analýzy dobre mienených opatrení, ktoré neuspeli. Slovensko nie je taká veľká krajina ako USA, ale predsa priveľká na celoplošné pokusy. Či nie je jednoduchšie odskúšať hoci aj viac modelov v niekoľkých regiónoch a až potom, ako sa ukáže, čo to spravilo v praxi, sa rozhodnúť pre ten najlepší, najefektívnejší? Organizácia verejnej správy (v sociálnych veciach práve tak ako v iných) sa predsa nerobí na jedno volebné obdobie. Krajina nie je laboratórium, kde ak sa pokus nevydarí, zvolíme ďalšiu alternatívu. Myšlienka, ktorú pred dvoma storočiami vyslovil J. W. Goethe, je stále aktuálna: „Kto si zle zapne prvý gombík, ten sa už správne nepozapína.“

Zuzana Krútka