SMÄD A HLAD

V spoločnosti je vskutku živšie v porovnaní s vlaňajškom. Dokonca sa mi vidí, že už aj tí veční mumáci sa menia na ľudkov - občanov, ktorí sa odrazu začínajú zaujímať o politiku, ale najmä o konkrétne javy hospodárske a spoločenské. „Mlčiaca väčšina“ síce naďalej jestvuje, ale podľa všetkého jej šíky sú čoraz redšie. Akoby sme sa mali dožiť takého záujmu občanov o veci verejné ako na sklonku 60. rokov, a potom 80. a v prvých rokoch minulého decénia. Je to však relatívne, pokiaľ si pripomenieme len tú 52-percentnú účasť občanov na nedávnom referende o vstupe SR do EÚ. Nateraz však cítiť smäd a hlad čoraz väčšieho počtu občanov po korektných informáciách, ale aj po ich tvrdej až nemilosrdnej konfrontácii a spojenej s kritikou, a to aj vo vzťahu k Hd ako špecifickému médiu.

S potešením treba vnímať a nádejať sa, že nejde iba o chvíľkové vzplanutie, ale takpovediac o nadviazanie na „prerušenú pieseň“ či skôr hit, na ktorého melódiu sa predsa nedá zabudnúť. Kto totiž aspoň raz pocítil demokraciu, a najmä jej energiu a zároveň vážnosť svojho občianskeho hlasu, tak je poznačený na celý život. Azda tú melódiu privolali adepti politológie a najrôznejší analytici, keď tvrdili po referende, že trvalý pokles občianskej aktivity je priam zákonitý a úplne normálnou záležitosťou nielen u nás, ale aj v tom vyspelom zahraničí. Nie je to tak dávno, keď sa objavovali také podnety, aby sa volebné právo obmedzilo občanom v dôchodkovom veku a v takej Českej republike ho kresťanský líder navrhol rozšíriť rodičom tak, aby mali hlasy aj za svoje voličsky neoprávnené deti.

Pokiaľ sa potvrdí, že predsa len narastá záujem občanov o veci verejné a bude bez krčmovej pachuti a straníckej, odborárskej a vôbec akejkoľvek demagógie, tak sa ľuďom z vysokej aj tej miestnej politiky bude ťažšie dýchať. Predovšetkým preto, že im nebudú tak ľahko a takmer bez občianskych reakcií prechádzať „ich“ rozhodnutia, ale aj tie neočakávané či nepredvídané negatívne dosahy z nich. Potvrdzujú mi to aj zistenia z terénu, keď najobyčajnejší z tých obyčajných sa medzi sebou rozprávajú trebárs o tom, prečo nezvýšiť spotrebné dane (ceny) z alkoholických nápojov, vín a piva, a neponechať v pokoji spotrebné dane z pohonných látok, ktorých zvýšenie citeľne ovplyvní všetky ceny. K návrhu štátneho rozpočtu v nejednom prípade poznamenali, že bude taký vyrovnaný ako rozpočet ich domácností.

Politici by si nemali vystačiť na verejnosti len so svojimi pravdami. Takými, ktoré majú potvrdzovať, že sú najlepšími riešeniami, a vyhýbať sa tvrdým realitám či zamlčovať oneskorenosť svojich reakcií v ktoromkoľvek rezorte. Nehovoriac už o experimentálnych a pre občanov ľudsky nedôstojných opatrení, resp. rozhodnutí. Možno by zamreli, keby si vypočuli, ako priemerní občania reagujú na zdôvodňovanie vládnych, resp. straníckych lapsusov a na neschopnosť komunikácie „v záujme občianskej väčšiny a jej normálnosti“. Z najrôznejších strán počuť, že by už stačilo nielen tej vládnej, ale aj ficovskej a mečiarovskej geniality a napokon akoby v slovníku ľudí všetkých vrstiev mali renesanciu také pojmy ako totalita, teror, papaláši, ale tiež veľavravné spojenie „neschopnosť znášať za svoje činy zodpovednosť“.

Prieskumy verejnej mienky zatiaľ nedokázali vystrašiť našich politikov. Niečo sa však deje, pretože v jarných mesiacoch stretávam len takých ľudí, ktorí dávajú najavo, že vedia rátať nielen do desať a nie sú duchovne odkázaní na akčné filmy a telenovely. Azda budeme mať to šťastie a nedávne „posledné zbohom odborom“ to len potvrdzuje, že vznikne nová väčšina, ktorá nebude len prijímať rozumy a všelijaké závery, ale aj rozdávať a bude si vyžadovať dôraznejšie ako doteraz rešpektovanie svojich názorov a práv, vlastnej dôstojnosti a občianskej vôle. Predstava niektorých politikov, že zastupiteľská demokracia ich oprávňuje na rešpektovanie svojich voličov raz za štyri roky, sa vypomstí. Rozumným dôjde a budú počúvať hlas Boží a zlepšovať to, čo je pre subjekt politiky, t. j. pre občanov

Vidí sa mi, že je tu doma u mnohých smäd a hlad po novej kvalite života.

Peter Kasalovský