Náhradné zuby v starom Ríme

Už v starom Egypte zuby nielen trhali, ale aj liečili zubný kaz

V období stredného veku dochádza často k rozvoju rôznych systémových ochorení, ktoré môžu ovplyvňovať zdravie ústnej dutiny. Okrem ochorení zubov bývajú postihnuté predovšetkým ďasná (paradentóza) a tak isto čeľustný kĺb. Hlavnú kategóriu so zvýšeným rizikom chorôb dutiny ústnej tvoria fajčiari a ľudia s chronickými ochoreniami (diabetici). Základom je nielen znižovanie počtu baktérií v ústach a posilňovanie zubnej skloviny, ale aj celkového zdravia a obranyschopnosti organizmu. Veda i medicína upozorňujú, že orálne zdravie a celkové zdravie sú spojené nádoby, preto nielen celkové ochorenia zvyšujú riziko vzniku kazu alebo ochorenia ďasien, ale aj neošetrený chrup a najmä paradentóza môže byť podporným faktorom vzniku niektorých celkových ochorení tela. Ak si chceme udržať zuby a ďasná zdravé, mali by sme sa predovšetkým naučiť správne čistiť zuby. Zmyslom každej techniky čistenia je efektívne odstrániť bakteriálny povlak, ktorý sa každodenne vytvára na zuboch. Doteraz bolo popísaných viac ako 30 rôznych metód čistenia. Tieto metódy možno rozdeliť do štyroch základných skupín. Medzi zložitejšie metódy radíme vibračné metódy, tieto techniky sú najefektívnejšie. Medzi najúčinnejšie metódy patrí tzv. Bassova technika, ktorá sa zameriava na čistenie ďasnového žliabku. Táto technika sa využíva pri liečbe zápalu ďasien. A ešte niekoľko zaujímavostí. Viete, že

sumerský text,

ktorý pochádza z 3. tisícročia pred naším letopočtom, sa zmieňoval o problematike zubov? Špeciálne knihy o zubnom lekárstve existovali už v starom Egypte. Tamojší lekári dokázali liečiť nielen zubný kaz, ale i zuby trhať. Ako liečivý materiál používali prášok z rasce, živicu z repíka a žlto kvitnúcej tropickej liečivky. Obyvatelia Egypta používali aj prvého predchodcu zubnej pasty. Bol to prášok, ktorý získali zmiešaním popola z kopýt dobytka, myrhy, rozomletých vaječných škrupiniek a pemzy. Namiesto kefky používali prsty, na ktoré nanášali tento „zázračný“ prášok. Tlmili tiež bolesť pomocou ópia, ktoré dovážali z Cypru v špeciálnych nádobách. Babylončania si liečili zuby skôr liekmi než chirurgickými zákrokmi, v ich ríši totiž platilo, že keby pacient pri lekárskom zákroku zomrel, mohli

lekára potrestať

useknutím ruky. Na kývajúce sa zuby používali živicu získavanú z galbaníka, dreviny ázijského pôvodu. Táto látka sa nazývala galbanum. Babylončania liečili zubný kaz semenami blenu zmiešanými s mastixom, prísadami živice, ktoré sa používali v zubnom lekárstve na výrobu lakov a lepidiel. Asýrčania tlmili bolesť pomocou stlačenia krčných artérií. V roku 100 n. l. Sýrčan Archigenés po prvý raz vyvŕtal boľavý zub jednoduchou ručnou vŕtačkou na dierky malého priemeru. Rúfus z Efezu ako prvý umŕtvil boľavý zub arzénom, v starovekom Ríme poznali falošné zuby, Arabi používali zubnú kefku, ktorá vyzerala ako drevená palička v tvare štetky. Ich zubná pasta sa skladala zo zmesi popola jelenieho parohu, mastixu, soli, kamenca a myrhy. Táto zmes dokázala vraj nielen čistiť, ale aj zvyšovať tvrdosť zubov. Okolo roku 1000 n. l. používali Peržania na čistenie chrupu kefku z jelenieho parožia, pálených slimačích ulít, mušlí a pálenej sadry. No 16. storočie sa stalo

prelomom v histórii

zubného lekárstva. Nemec Johann Stocker vynašiel v roku 1528 amalgám. V roku 1728 bolo napísané súhrnné dielo o zubnom lekárstve. Autorom bol Francúz Pierre Fauchard. V knihe opísal, ako zhotoviť protézu hornej a dolnej čeľuste. Boli zhotovené z ľudských, oslích zubov či kostí z volských nôh a upevňoval ich pomocou stočených oceľových pružín. Falošné zuby sa nasadzovali do kovového puzdra, aby dobre vyzerali. V roku 1756 opísal zobratie odtlačku čeľustí pomocou vosku ako prvý nemecký lekár Philipp Pfaff, v Anglicku sa predávala už v 18. storočí zubná pasta v keramických mištičkách, v roku 1850 sa objavili prvé zubné pasty plnené do túb. Predával ich americký stomatológ Washington Wentworth Sheffield.

Silvia Váhavá