OKABÁTENÍ ČI ZABUDLIVÍ

Mikuláš Horváth, dnes inžinier v dôchodkovom veku, by si možno spôsobom primeraným možnostiam, ale bezstarostne mohol užívať finančné ohodnotenie, ktorým súčasný stav slovenskej spoločnosti umožňuje existovať dôchodcom jeho rangu, keby príliš nevytŕčal z radu. On si však narobil problémy, lebo okrem toho, že pracoval vo VSŽ, kde riadil stredné a generálne opravy vysokých pecí, valcovní, čo mohli robiť podľa neho iba špičkoví inžinieri, aj vymýšľal. So spolupracovníkom, ďalším inžinierom Jánom Laczkom, prišli na unikátnu technológiu pri kontinuálnom odlievaní ocele. Počiatkom jeho anabázy vyúsťujúcej do (zatiaľ) donkichotského boja so

súdnou mocou,

o čom vtedy ešte nemohol ani tušiť, bolo v novembri 1990 podanie prihlášky troch vynálezov na pražský patentový úrad zo strany VSŽ ako materskej firmy. Pocit z užitočnosti vynálezov, medzi nimi kryštalizátora, znásobilo uňho aj stanovisko vtedajšieho generálneho riaditeľa fabriky, ktorý bol podľa vynálezcu z nich nadšený, lebo údajne medzi rokmi 1930 až 1986 lepšie v tomto smere nik nevymyslel a zabezpečili by zamestnanie vyše trom tisíckam ľudí. Vynálezca M. Horváth zo spätného pohľadu však hodnotí čas podania tohto duševného majetku za kritický, lebo rok po revolúcii bolo Slovensko zaplavené rôznymi spravodajskými agentúrami, fungovala aj priemyselná špionáž. Doslova v susedstve vznikla zahraničná firma so železiarenskou minoritnou spoluúčasťou, ktorá je najväčším európskym výrobcom kryštalizátora a tu vzniklo podozrenie vari aj z odcudzenia vynálezu. Pre tieto indície podal M. Horváth vo februári 1994 žalobu proti VSŽ na Krajskom súde v Košiciach zároveň s nárokom finančnej satisfakcie, ktorú vyčíslil pre oboch na vyše 100 mil. Sk. Súd sa údajne dodnes žalobou nezaoberal, hoci od podania uplynulo niekoľko rokov! Zatiaľ (a naposledy) boli v roku 1999 iba procesné úkony a snaha sudcu, ktorému prípad pridelili,

zbaviť sa ho

z titulu zaujatosti, čo mu Najvyšší súd SR zamietol. Keďže sa vynálezca nemohol pre domáce prieťahy dovolať spravodlivosti, pokúšal sa o to na medzinárodných fórach. So spolupracovníkom sa obrátili na Európsky súd pre ľudské práva a slobody v Štrasburgu, v máji však jeho trojčlenný výbor rozhodol o neprijateľnosti sťažnosti. Údajne preto, že neboli využité všetky vnútroštátne možnosti, predovšetkým podanie na Ústavný súd SR. Súd dospel k oficiálnemu záveru, že v danej veci nedošlo k porušeniu práv a slobôd zaručených Dohovorom alebo protokolmi k nemu a spis majú do roka skartovať. Vynálezca sa však bráni, že vtedy, keď išlo podanie do Štrasburgu, legislatívna norma s možnosťou sťažovať sa na ústavnom súde ešte neplatila. M. Horváth je teda rozčarovaný nielen z činnosti európskeho súdu, ale aj z postoja predstaviteľov slovenskej vlády, na ktorých sa vo veci možného

využitia patentu

obrátil. Podľa neho tým stráca štát stomiliardové hodnoty a nadobudol aj presvedčenie, že niekto jeho prípad blokuje. Je rozhodnutý obrátiť sa aj na ďalšie medzinárodné inštitúcie, aby sa dovolal spravodlivosti, prístupný je však aj na mimosúdnu dohodu, komunikáciu s firmou však považuje za nereálnu. Skepticky sa vyjadril aj o podaní sťažnosti na ÚS SR. To sú možno subjektívne pohľady nespokojného vynálezcu na vlastný prípad, ktoré vzbudzujú v človeku pochopenie i ľútosť nad jeho nemohúcnosťou dovolať sa pravdy. Pocity sú však jedna vec a aj tie sú vyvolané jednou stranou sporu. Kvôli objektivite sme sa však obrátili aj na druhú stranu - VSŽ, pretože firma je podozrivá z odcudzenia vynálezu a napokon aj na stranu tretiu - Krajský súd v Košiciach, pretože ho sťažovateľ - vynálezca označil za nečinného vo veci.

Spoločnosť VSŽ uznáva vo svojej evidencii súdny spor, v ktorom spomínaní vynálezcovia žalujú o zaplatenie sumy vo výške 46,8 mil. Sk (zrejme krát dva plus trovy - poznámka autora). Predmetom žaloby je náhrada škody za neoprávnené disponovanie s prihláškami vynálezov súvisiacich s oceliarenskou výrobou. VSŽ však nároky Ing. Ján Laczka a Ing. Mikuláša Horvátha ako spolumajiteľov patentov udelených Úradom priemyselného vlastníctva SR neuznáva a považuje ich za neoprávnené. Dňa 10. 10. 1991 bola medzi VSŽ na strane jednej a vynálezcami na strane druhej uzatvorená Zmluva o prevode prihlášky vynálezu na iného prihlasovateľa. Predmetom tejto zmluvy bol prevod všetkých práv z predmetu prihlášky vynálezu pod PV 5563-90 z VSŽ ako prihlasovateľa na pôvodcov vynálezu Ing. Jána Laczka a Ing. Mikuláša Horvátha ako jediného prihlasovateľa s právami majiteľa patentu po jeho udelení. V bode 3. Zmluvy o prevode prihlášky vynálezu sa uvádza, že PV 5563-90 sa vyraďuje z podnikových vynálezov VSŽ a konštatuje sa, že práva na vysporiadanie sa s pôvodcami vynálezu podľa § 9 ods. 4 Zák. č. 527/1990 Zb. a v rozsahu podľa vnútropodnikových smerníc nevznikli a neuplatňujú sa. Práva J. Laczka a M. Horvátha vyplývajúce z vytvorenia vynálezu, teda právo na

udelenie patentu,

je zachované, obaja sú na základe právoplatných rozhodnutí Úradu priemyselného vlastníctva SR (aj ÚPV ČR) spolumajiteľmi patentov. Nakoľko sú spolumajiteľmi predmetných patentov, udelených Úradom priemyselného vlastníctva ČR tiež patentov udelených Úradom priemyselného vlastníctva SR, nevznikla im žiadna škoda. Zo stanoviska VSŽ k prípadu ešte vyplýva, že predmetné patenty neboli vo VSŽ nikdy využívané a spoločnosť odmieta aj akékoľvek podozrenia z priemyselnej špionáže. Krajský súd v Košiciach k prípadu redakcii oznámil iba skutočnosti, ktoré je možné sprístupniť v súdnom konaní. Potvrdil predmet sporu, čiže náhradu za neoprávnené disponovanie s predmetom prihlášok vynálezov v sume takmer 47 mil. Sk a popísal spor, ktorý sa začal v roku 1994, kde do konca roka 1995 nebol určený termín pojednávania v dôsledku riešenia procesných otázok aj odvolacím súdom (NS SR). Po splnení povinnosti žalobcom J. Laczkom (uhradil súdny poplatok v marci 1996) bolo nariadené pojednávanie na 27. 5. 1996, ktoré bolo odročené na žiadosť právnych zástupcov žalobcov vzhľadom na možnosť mimosúdneho usporiadania nároku. Následné spresnenie žalobného návrhu, a tým aj potrebné doplnenie súdneho poplatku, neskoršia neúčasť žalovaného na vytýčený termín pojednávania, čiastočná

zmena žaloby,

tvrdená zaujatosť sudcu, ďalej zmena vlastníckych vzťahov žalovaného a pokus o mimosúdnu dohodu odsúvali konečné rozuzlenie prípadu. Podľa vyjadrenia súdu do konania vstúpil v máji 2002 aj vedľajší účastník a zástupca žalobcu neoznámil, či došlo k mimosúdnej dohode, preto až 24. júna 2003 súd rozhodol o vytýčení termínu ďalšieho pojednávania na 17. 9. 2003. Miesto záverečného komentára a zaberania ďalšieho priestoru snáď toľko: je dosť argumentov z každej strany na to, aby si každý čitateľ urobil o prípade svoj úsudok.

Ladislav Kulik