Klameme sa

Peter Kasalovský

Jeden z mojich troch životných priateľov, žiaľ, už mimo tohto sveta, vyjadril na Silvestra 1989 absolútne pravdivý názor. Predpovedal taký čas, keď najväčším morálnym problémom väčšiny rodín bude, ako zdôvodniť svojim deťom, resp. vnukom, ale aj partnerom geometrické a svojím spôsobom neprimerané zväčšovanie majetkových rozdielov a vôbec životných podmienok.

Spoločnosť sa tvári, že to tak nie je. O tom, prečo, to je otázka pre sociológov aj psychológov. Problémom je pozícia v priemere a pod ním, ale aj vysoko nad ním, pokiaľ hovoríme o korektne sa uplatňujúcich ľuďoch. Z dostupných štatistík, neopravovaných či takpovediac neoptimalizovaných politikmi jednoznačne vyplýva, že problémy s kvalitou života vôbec nie sú „éterické“.

O dvoch tretinách obyvateľstva by sa podľa ich príjmov, ale aj majetkovej situácie dalo povedať, že podľa štandardných európskych kritérií majú prinajmenej kontakt s biedou. Nie s tou z prvej polovice minulého storočia, ale s tou, ktorá sa definuje dnes podľa Spojených národov a jej organizácií, alebo inštitúciami Európskej únie. Aj keď s takýmito definíciami boli, sú a vždy budú problémy.

Rovnaký meter je dosť zradný, a preto mám na mysli celý rad našich politikov, ktorí popierajú, že sa u nás v priemere dobre nežije, alebo na uzavretých straníckych grémiách vyhlasujú, že „biedy stále nie je dosť“, aby mohlo dôjsť k radikálnym zmenám. Celý rad médií vystavuje najprv na obdiv rozprávkové majetky a bezstarostný život konkrétnych ľudí, a potom ich "len-tak" dehonestuje.

Rovnakou pravdou je, že aj bieda z najspodnejších suterénov a jej následky sa silne medializujú. Vypichujú sa zvrátenosti, ale bežný život je v ofsajde. Na všetkých cestách, ale aj rázcestiach a na križovatkách sa preferuje „spotreba“. Úspech a spolu s ním celková životná úspešnosť defilujú pred tou najširšou verejnosťou iba v tých najdúhovejších farbách a v spojení s hviezdami.

Sme mantinelisti. Dvojzložkovo, teda materiálne a duchovne bohatí to majú čoraz ťažšie. Bez ohľadu na to, či majú charakter a sú výnimoční vo svojom odbore, a majú záujem o to, aby sa ich úspech premietal pozitívne na okolie a v konečnom dôsledku na konkrétnych ľudí. Raz sú vynášaní priam do nebies a potom väčšinou na objednávku menej úspešných degradovaní na grázlov.

Aj v našej spoločnosti sa po celkom nedávnom evolučnom kvasení zákonite vytvoril priširoký priestor na „kreatívne“, neraz legálne či inak podporené a v mene vyšších princípov tolerované zbojstvo - kriminálnu činnosť. Je zrejmé, že nebol záujem poučiť sa z histórie starších demokracií a nadovšetko postaviť zákonnosť, a tak sme trvale sýtení frázou, že tá zmena potrebuje svoj čas.

Akoby sme nechceli pochopiť, že sa konečne musíme oprieť o odborne najzdatnejších a tých, ktorí sú schopní dopracovať sa podnikaním k úspechu. Práca akoby bola prežitkom a úspešnosť v podnikaní priam automatická. Dospeli sme do paradoxnej situácie, že zlatoústi tribúni aj truľkovia a flitre ľudkov z rôznych „smotánok“, majú vyššiu cenu ako tí, ktorí pracovne kmitajú a majú výsledky.

Komu to vyhovuje, že do majetkovo početnej bohatej vrstvy zo spoločenského suterénu sa hádžu ako bosoráci priemyselníci a podnikatelia v agrosektore, topmanažéri a svetom závidení vedci a vôbec odborníci?! Ako však vnímať, že sa z neho nevyberajú a neodchytavajú aspoň tí, ktorí boli platení štátom, t. j. občanmi, a po slovensky z princípu zbíjali - kradli a voľkajú si na výsĺní ?!

S transformáciou sa akosi zdráha prísť nový štýl života. Musí sa zdráhať, pretože stále nie je nový poriadok a kdesi v oblakoch poletujú sľuby, predsavzatia a plány žijúcich politikov spred rokov. Jedni v blate, iní v zlate, ale to predsa nie je ten veľký ideál. Chce to vraj len čas a trpezlivosť, ale takmer už nikto nehovorí ako splniť sľuby, predsavzatia a plány z novembrových námestí roku 1989.

Dalo by sa povedať „vláda za vládou sa valí“, ale hneď dodajme, že stále je málo tých, ktorí vnímajú spoločenskú zodpovednosť. Akoby sa nadovšetko postavil len osobný záujem. Máme už aj vykladačov našej dejinne krátkej histórie a nemálo z nich prišlo o pamäť. A tak si pripomínam predpoveď môjho zosnulého priateľa, ktorý bol pedagógom, a vnímam jej modifikácie.

Máme sa tešiť z dosiahnutia politických cieľov ? Prečo nie ?! Aj z nášho prijatia do EÚ a NATO, ale pritom ním "netieňme" domácu realitu. Za posledných trinásť rokov bolo totiž priveľa chýb, omylov a blúdení a hrubých faulov voči obyvateľstvu, aby sme nevideli ten príkry rozdiel medzi čiastkovými úspechmi a problémami. To nie je o neschopnosti alebo nechuti uvedomiť si úspechy.

V štátnom rozpočte vznikajú diery, ktoré sa zošívajú zvýšovaním nepriamych aj priamych daní, novým a novými poplatkami, a kvalita života väčšiny, keď neklesá, tak stagnuje. Pracovných príležitostí nie je viac a v mnohých odvetviach je ich menej, a to aj v dôsledku nových technológií, techniky a meniacej sa organizácii firiem. Bežkáme si, ale ďaleko máme k tomu želanému "veľkému tempu" .

Povedal by som víťaznému tempu, ktoré je podmienené videním a pochopením problémov a následne ich radikálnym riešením. Skúškou správnosti takéhoto správania sa nie je nič iné ako miera podpory vo verejnosti. Ak by riešenia boli zmysluplné a svojím spôsobom príťažlivé, tak by rástlo tej-ktorej strane voličské zázemie. Bolo by menej koaličnej zviazanosti a dozaista viac demokracie.

Väčšina z plánov či skôr ambícií a realizovateľných snov je zaviata nielen rokmi, ale neschopnosťou rozhodne využívať vlastný potenciál. Menej rečniť a viac robiť - konať. Akoby sa už ten potenciál vytrácal, ale celý rad podnikateľov, manažérov, obchodníkov, farmárov, remeselníkov a kvalitných pracovníkov každodenne ako jednotlivci dokazujú, že ako spoločnosť máme predsa naviac.

Málo si pamätať, počúvať na jedno ucho, vidieť na jedno oko a vnímať iba želané ako fakt, to je tiež cesta, lež slepá...

Peter Kasalovský