KAŽDÝ MÁ SVOJU

Parlament schválil zákon, jedni sa mu tešili, druhí ho zatracovali. Obe skupiny kontaktovali novinárov a písali prezidentovi. Aby zákon nepodpísal. Aby zákon podpísal. To sme videli a zažili pred rokom a zažívame opäť. Až potiaľto sa scenár okolo prijatia zákona o obchodných reťazcoch opakuje. Otázka je, či prezident bude opäť chcieť pôsobiť ako zmierovateľ - vlani sa mu podarilo dosiahnuť konsenzus „protistrán“ a pripomienky, s ktorými vracal zákon do parlamentu, vyjadrovali dohodu obchodníkov a potravinárov. Lenže človek nevstúpi dvakrát do tej istej rieky - napriek nespornej podobnosti situácia nie je rovnaká. Predovšetkým sme sa o rok priblížili vstupu do Európskej únie, takže je oprávnená otázka, či zákon bude môcť byť účinný aj v čase nášho členstva. Na to zatiaľ nie je k dispozícii autoritatívna, všetkými právnymi aspektmi podložená odpoveď. Okrem toho zákon už nediktuje, aké má byť zastúpenie domácich výrobkov, k čomu boli pred rokom najväčšie výhrady. Prečo sú teda obchodníci naďalej tak vehementne proti?

Okrem niektorých technických a „pojmologických“ nedostatkov, ktoré v praxi môžu robiť problémy, ide najmä o to, že zákon a priori predpokladá zneužívanie ekonomickej sily zo strany obchodu, teda veľkých prevádzok (s podlahovou plochou nad 1000 m2, kde je na maloobchodný predaj vyhradená predajná plocha aspoň 500 m2) a reťazcov s ročným obratom nad 1,5 mld. Sk (alebo s viac ako 5-percentným podielom na relevantnom trhu tovarov). Zneužívaním ekonomickej sily je podľa zákona, prijatého poslancami 4. júla, vyžadovanie „peňažných alebo nepeňažných plnení“ za zaradenie do evidencie dodávateľov, za umiestnenie v regáli na výhodnom mieste, za uverejnenie v akciovom letáku. Zákon neráta s tým, že zmluvy môžu byť koncipované vyvážene - tak, že za tieto plnenia môžu dodávatelia právom požadovať isté služby, ktorých hodnota by mala byť v súlade so spomínaným „plnením“. Neráta ani s tým, že aj veľkí výrobcovia môžu zneužívať svoju ekonomickú silu a diktovať podmienky obchodu. V zákone o ochrane hospodárskej súťaže sa však hovorí o tom, že jestvuje čosi ako zneužívanie dominantného postavenia - medziiným priame alebo nepriame vynucovanie neprimeraných obchodných podmienok. Takže, ak sa niečo také deje, treba to postihovať. Je tu na to osobitný úrad - protimonopolný. Právo a povinnosť dohliadať na dodržiavanie zákona o obchodných reťazcoch dostalo však ministerstvo hospodárstva. Je tu teda duplicita, ktorá navyše jedného z účastníkov vzťahu znevýhodňuje. Obchodníkom sa nemožno čudovať, že sú rozhorčení, ak im zákon vstupuje rovno do ich „kuchyne“. Za zneužívanie ekonomickej sily totiž označuje aj predaj výrobku alebo služby pod cenu nadobúdacích nákladov, ak to nie je odôvodnené skrátenou trvanlivosťou alebo poškodením tovaru. Lenže oni chcú mať právo na svoju obchodnú politiku, svoj obchodný zámer. Prečo by im mal niekto - a ešte k tomu zákon - brániť, aby nezaložili svoju marketingovú stratégiu hoci aj na predaji tovaru pod cenu? Dodávateľa to nepoškodí, veď tovar sa tým stane známejším a zvýši sa tak odbyt. (Ak by na niečom mali dodávatelia trvať, tak skôr na tom, aby marža, ktorá zvyšuje cenu tovaru, nebola nezvyčajne vysoká, čo jeho realizáciu na trhu sťažuje.) Nelogické je i to, že sa zákonom zabraňuje kontrola kvality prevádzkovateľom reťazca priamo u dodávateľa alebo hradenie nákladov na kontrolu kvality. Kvalita je predsa v kompetencii dodávateľa. Záleží na tom, ako dokáže dokumentovať riadenie kvality vo firme, aké má certifikáty atď., či to odberateľovi, ktorý za kvalitu zodpovedá spotrebiteľovi, stačí alebo nie. Ale aby sme boli spravodliví - nepovažujeme za vhodné, aby sa sankcie, ktoré uloží orgán dozoru, prenášali na dodávateľa, pokiaľ dôvod nebol na jeho strane - v tomto je ustanovenie zákona správne. Rovnako možno súhlasiť s maximálnou lehotou splatnosti 45 dní a so zákazom bezdôvodnej výmeny tovaru. V praxi môže spôsobiť problémy to, že zákon vyhlasuje za neplatné zmluvy dohodnuté v rozpore s ním a dáva 3 mesiace na zmenu, uvedenie do súladu. Reťazce majú stovky dodávateľov, s niektorými majú zmluvy aj na niekoľko rokov, bude to teda parádna administratívna záťaž všetky preveriť. Nehovoriac o prepočtoch, ktoré budú musieť v súvislosti s tým urobiť. Pritom šesť mesiacov dáva zákon na uvedenie do súladu označovania tovaru označením predávajúceho. Tu však nová legislatívna norma nepriniesla nič nové, ak dáva možnosť používať značku obchodu len vtedy, ak je na tovare zároveň uvedené obchodné meno výrobcu, jeho obchodný názov alebo ochranná známka. Dávno totiž platí, že na každom tovare musia byť údaje o výrobcovi - bez ohľadu na to, aké nesie obchodné označenie.

Aj keď si zákon kladie za cieľ „skrotiť“ obchodné reťazce, v konečnom dôsledku im môže pomôcť. Teda tým, ktoré sa už u nás etablovali. Ďalšie si dobre rozmyslia, kým tu začnú investovať, pretože by už nemali takú dobrú štartovaciu pozíciu ako tie, čo tu sú. Pre etablované reťazce to bude minimálne nezvyšovanie konkurencie. Pikantné je, že kým jedným dodávateľom spolupráca s reťazcami alebo niektorým z nich vyhovuje a vďaka zvýšenému odberu dokázali svoju výrobnú či spracovateľskú firmu zveľadiť, iní žijú akoby s nožom na krku. (Čo možno pochopiť.) Viac než výrobcov však ohrozujú veľké reťazce malých obchodníkov. Tí im nikdy nemôžu konkurovať ani cenami, ani šírkou sortimentu. Jediné, čo ich môže udržať nad vodou, prípadne aj vyniesť na výslnie, je špecializácia a jedinečnosť. Aj to si však žiada dobrú polohu v dobrej lokalite. Niektorí malí prežívajú zasa vďaka tomu, že sa dokázali spojiť do reťazcov a spoločnou nákupnou a marketingovou politikou znižujú svoje náklady na konkurencieschopnú úroveň. Aj keď o ziskoch tých veľkých sa im môže len snívať. Zákon zo 4. júla sa však týka aj obchodných aliancií, teda takých zoskupení obchodných prevádzkarní so samostatnou právnou subjektivitou, ktoré využívajú výhody zladeného postupu vo vzťahu k dodávateľom.

Autormi prvej myšlienky prijať zákon o obchodných reťazcoch boli - paradoxne - predstavitelia Zväzu obchodu, a to ešte pred piatimi rokmi, predtým, ako vôbec zahraničné reťazce vstúpili na náš trh. Navrhovali regulovať ich výstavbu. Táto myšlienka bola obsahom prvého návrhu z dielne ministerstva hospodárstva, no ten sa napokon tak zmenil, že práve táto časť z neho vypadla. V najnovšie schválenom návrhu síce bol jeden paragraf venovaný povoľovaniu výstavby veľkopredajní, avšak spracovaný akoby vo forme náčrtu, takže sa nemožno čudovať, že ho nakoniec vypustili. Otázka usmerňovania výstavby veľkých predajní (ide aj o krajinotvorné hľadisko a kúpnu silu obyvateľstva), ako aj vedenia registra obchodných prevádzok, čaká teda naďalej na svojho zákonodarcu.

Zuzana Krútka

Obrat nad 1,5 mld. Sk ročne v potravinárskom a kozmetickom sortimente dosiahli v roku 2002 napríklad: Tesco, Billa, Kaufland, Carrefour, Hypernova (Ahold Retail Slovakia k.s.), M-Market, Prima Zdroj Holding a.s., ale aj spotrebné družstvá jednota Nové Zámky, Bratislava, Nitra, Krupina, Galanta a Liptovsko-spišské SD.