Ekonapredovanie a integrácia

Rakúsky finančník a politik Ferdinand Lacina a vtedajší podpredseda vlády Ľubomír Fogaš, boli hosťami Hospodárskeho klubu - Neformálne ekonomické fórum v októbri roku 2000. Jeho tému určilo zameranie oboch hostí. V prípade rakúskeho sa hovorilo najmä o ekonomike a jej rozvoji. Dnes vám v „klubových návratoch“ priblížime niektoré pasáže z vystúpenia F. Lacinu. A opäť konštatujeme, že ani jeho slová nestratili nič na aktuálnosti. Ferdinand Lacina na mítingu 21. októbra roku 1999 okrem iného povedal:

„Rakúski podnikatelia sú na druhom mieste rebríčka zahraničných investorov na Slovensku... Zo strednodobého hľadiska predpokladám, že sa u vás zvýši rozptyl zahraničných investorov. K tomuto predpokladu ma vedie fakt, že ste vyvinuli niekoľko iniciatív na zlepšenie rámcových podmienok pre zahraničných investorov. Za dôležité pritom považujem ich úzke prepojenie na vedu a výskum. Ide o to, aby ste na ich rozvoji zainteresovali podniky, ktoré pôsobia v oblasti výskumu vývoja a marketingu. Pritom by to nemali byť iba tzv. predĺžené pracovné stoly, ktoré majú záujem iba o lacnú pracovnú silu. Na tento fakt chcem upozorniť na základe vlastných skúseností, pretože koncom 60. a začiatkom 70. rokov sme mali v Rakúsku podobné investície. Nakoniec sa ukázali byť ako krátkodobé...

... K otázke procesu dobiehania úrovne členských krajín po vstupe do EÚ krátky pohľad späť. Ak sú čísla do určitej miery spoľahlivé, pokiaľ ide o príjem na jedného obyvateľa, Rakúsko predbehlo bývalé Československo koncom 50. rokov. No po druhej svetovej vojne bola hospodárska životná úroveň vo vtedajšom Československu, ale najmä v Česku, výrazne nad úrovňou v Rakúsku. Tým chcem poukázať na skutočnosť, že takéto dramatické zmeny môžu prebehnúť aj v rámci jednej generácie. Za normálnych okolností je vždy ľahšie dobiehať, ako si svoju pozíciu udržať.

Pokiaľ ide o proces otvorenia sa EÚ, chýba jej momentálne jasné politické zameranie, ktoré by sa odrážalo aj v osobe vrcholného predstaviteľa. Je jasné, že túto vodcovskú úlohu musia prebrať veľké krajiny EÚ. Keďže Angličania to nie sú ochotní urobiť, zostáva to na Nemcoch alebo Francúzoch.

Ak hovoríme o otázke tzv. vyrovnania rozdielu životnej úrovne, v Európe existujú dva názory. Pozitívnym príkladom je Portugalsko a Írsko, negatívnym zasa južné Taliansko. Preto by som to považoval za otvorený proces. To znamená, že prostriedky EÚ môžu pri otváraní trhu a teda hospodárskom rozvoji daných regiónov pomôcť, ale nie sú jeho garanciou.“

(r)