Čo všetko ešte stratíme

Komentuje Ľudmila Koníková

V zdravotníctve sme v poslednom období stratili viac než dosť. Sú skutočnosti, ktoré sú v centre pozornosti občanov, politických strán a hnutí, a potom také, o ktorých sa i v tejto súvislosti hovorí menej. Do prvej skupiny patrí vyberanie poplatkov v zdravotníctve a naša ústava, ktorá garantuje právo každého občana na ochranu zdravia a bezplatnú zdravotnícku starostlivosť na základe zdravotného poistenia, postaveného na princípe solidarity, neziskovosti a plurality. Do druhej skupiny patrí napríklad problém zdravotníckych pracovníkov, ktorí sú v styku s rozličnými druhmi žiarenia. Aj právo, ktoré súviselo s ich pracovnými podmienkami a ochranou zdravia pri práci sa u nás totiž už podarilo legislatívne ošklbať. Röntgenológovia, rádioterapeuti a ďalší pracovníci na rizikových miestach sú pobúrení. Mnohým z nich sa pracovná doba predlžuje z 33,5 na 40 hodín týždenne. Rozhodol o tom nový Zákonník práce, aj keď pracujú s nebezpečným žiarením. Rezortná ministerská sféra tvrdí, že pre týchto ľudí navrhovali kratšiu pracovnú dobu, čo akceptovalo aj ministerstvo. Zmena však nastala v NR SR, kde pozmeňujúci návrh predložil poslanec KDH A. Přidal. Podľa neho žiadnu špeciálnu pracovnú dobu títo zamestnanci nepotrebujú, musia však byť dodržané zákonom stanovené podmienky ochrany zdravia.

Každodenný život však ukázal, že s nápravou omylov a chýb to u nás vôbec nebýva jednoduché. A s problémami v rezorte zdravotníctva sa nám ďalej trhá už preplnené vrece. Nie je to tak dávno, čo proti navrhovanému zákonu o odmeňovaní zamestnancov verejnej služby pred Rooseweltovou nemocnicou v Banskej Bystrici protestovalo asi 300 zamestnancov, majú totiž dostávať garantovanú najnižšiu tarifnú mzdu. O ich ďalšom finančnom odmeňovaní rozhodnú primári, prípadne riaditelia nemocníc. Z ministerstva sa zasa ozýva, že ekonomické podmienky sú pre všetky nemocnice rovnaké a je teda na manažéroch nemocníc, ako túto situáciu zvládnu. Riadiaca sféra tvrdí, že nemá dodatočné zdroje, ktorými by mohla sanovať jednotlivé nemocnice a vychádza tiež z predpokladu, že vedenie nemocnice bude rokovať s poisťovňami, veriteľmi a zamestnancami. Nuž, nielen našim zdravotníkom, ale aj pacientom niet veru čo závidieť. Za chyby, ignoranciu problémov a situácie zaplatíme spoplatnením podľa ústavy bezplatného školstva a zdravotníctva. Prvý mesiac „priplateného“ zdravotníctva však už ukázal, že tento krok má od riešenia problémov ďaleko.