Dane, zdaňovanie a daňová sústava

(Dokončenie z 1.7.)

Ďalším problémom daňovej sústavy je mnohorakosť daní. V pluralitnom demokratickom politickom systéme niektoré politické subjekty žiadajú zrušenie všetkých daní a zavedenie jedinej dane príjmovej - argumentujúc tým, že podľa nej sa dá najlepšie kvantifikovať jej osobná únosnosť. Toto tvrdenie má nesporne svoje úskalia. Keby existovala jediná daň z príjmu, bolo by každému daňovníkovi zrejmé, koľko daní platí zo svojho príjmu. Bola by to podľa môjho názoru daň mimoriadne vysoká, ktorá by spôsobila veľkú nespokojnosť a defraudácie. Dovolím si stručnú akademickú úvahu. Predpokladajme, že verejné inštitúcie napríklad spotrebúvajú jednu tretinu a viac z čistého domáceho produktu, ktorý je ocenený trhovými cenami alebo v prepočte na výrobné činitele (faktory), potom by spomínaná

jediná daň

doľahla v stredných príjmoch touto kvótou na jednotlivý príjem. Aby sa uľahčilo príjmom nižším, bolo by potrebné mimoriadne vysoko postihovať príjmy nadpriemerné, pričom si treba uvedomiť známy fakt, že nadpriemerných príjmov je spravidla podstatne menej než prípadov príjmov podpriemerných. Netreba pritom zabúdať, že daňový poplatník sa pozerá na platenú daň ako na súkromnú stratu a neuvedomuje si všeobecný prospech, ktorý sa za ňu získava. Nepoznám vyspelý štát so sociálno-trhovou ekonomikou, kde by bola jediná daň z príjmu. Všade možno pozorovať mnohorakosť daní, čím sa sleduje predovšetkým zníženie psychologického odporu, ktorý by bol proti sústrednej jedinej dani z príjmu, a potom postihnutie základu zdanenia, domáceho či národného produktu a výnosu národnej práce. V tejto súvislosti treba pripomenúť, že jediná daň nie je žiadnym novým, moderným objavom. Už fyziokrati v 18. storočí vo Francúzsku a o sto rokov po nich Henry George, volali tiež po jedinej dani, a to z pozemkovej renty, vychádzajúc popravde povedané, z mylného názoru, že iba pozemky, pôda majú a prinášajú skutočný čistý výnos, rentu. Ďalším dôvodom, argumentom pre mnohorakosť daní, je plnšie, komplexnejšie zistenie základu, z ktorého sa daň počíta, teda výnosu národnej práce. Ale príjmy sú sústredené v domácnostiach a výnosy tam, kde sa tvoria, teda v jednotlivých podnikoch. Existencia neosobných podnikov akciových spoločností, kde plynie kapitálový a podnikateľský výnos do rúk anonymných držiteľov podielov, naznačuje, že sa komplexnejšie zachytí

výnos v podniku,

než pri jeho rozptýlení do príjmov neznámych domácností ako spotrebiteľských jednotiek. Je teda namieste úvaha alebo myšlienka, ktorá je napokon staršieho dáta než konštrukcia dane príjmovej, zachytiť výnos národnej práce, pokiaľ je sústredený v podnikoch pred jeho rozptýlením do domácností. Tak vznikli pred daňou z príjmu a existujú vedľa nej dane výnosové, ktorých účelom je zdaniť výnos podnikov či už vcelku alebo v jeho zložkách, podielu pracovnom, kapitálovom a podnikateľskom.

Pri koncipovaní daňového systému treba pamätať na problém daňového riadenia a daňových sankcií. Už sme spomenuli, že občania ako platitelia daní si dobre neuvedomujú všeobecný prospech, ktorý k dani plynie. Je to do značnej miery pochopiteľné a nemožno to občanom vyčítať. Existujú, existovali a existovať budú občania, ktorí by vo svojom súkromnom živote nespreneverili ani halier, ale krátiť štát na clách, daniach, poplatkoch je pre nich „schopnosť“, za ktorú sa nehanbia. Sú občania, ktorí by v kritických momentoch pre štát a národ obetovali mnohé, nechcem povedať, že všetko alebo dokonca aj život, ale v časoch normálnych nadšenie pohasína, a potom

neplatia dane

ani podľa normy. Občania tohto typu si vymyslia filozofiu, ktorá ospravedlňuje ich správanie, občania, ktorí sú zaujatí proti štátu, veľmi často kryjú nedostatok daňovej morálky morálkou politickou, ale na druhej strane nezmenia daňovú morálku, keď napríklad politicky uspeli, boli úspešní a presadili sa. V pluralitnom demokratickom systéme, ktorý je budovaný na stranách, sa dane stávajú, pochopiteľne, predmetom politickej súťaže. Strany sa predbiehajú v sľuboch čo všetko voličom poskytnú a akých daňových bremien ich zbavia. Jednoducho povedané, považujú sa za povolaných ochrancov voličov proti štátu, ktorý ich utíska. Dobrodincom je ten, kto pre voliča vymáha výdavky, škodcom ten, kto chce pre štát úhradu. Preto je potrebné, aby daňové povinnosti boli riadne normované, in concreto účinným riadením objektívne zisťované a následne sankcionované. Normatívna úprava daňových povinností sa stanovuje spravidla zákonom. Niekedy je v ústavách vyspelých ekonomík priamo zapísané, že ukladanie trvalých daní, trvalých daňových bremien sa môže uskutočňovať iba zákonom. Ak akcentujeme skutočnosť, aby daňové povinnosti boli normované zákonom, hľadá sa tým ochrana daňových poplatníkov (daňovníkov) pred ľubovoľnými opatreniami niektorých orgánov, ktoré disponujú kompetenciami navrhovať dane. Ak hovoríme o normovaní daní, máme na mysli normovanie určité, čo sa týka subjektu, daňového základu, daňovej povinnosti, rozsahu dane a lehoty splatenia. Zákon musí upravovať a zakotvovať aj riadenie daní, ktoré vyúsťuje do objektívneho zistenia daňovej povinnosti. Treba však v tejto súvislosti pripomenúť to, čo som už povedal, že subjektom daňovej povinnosti je ten,

kto ju má platiť,

a nie ten, kto ju má niesť. Tam, kde prichádza do úvahy presun dane na iný subjekt, je tento iný subjektom dane z právneho aspektu, nie z ekonomického aspektu. V daňovej oblasti sa môže vyskytnúť prípad nedobytnosti dane. Ide o prípad, keď u prvotného subjektu je daň nedobytná. Aj s touto eventualitou treba počítať. V tom prípade treba uzákoniť fenomén ručiteľa dane ako subsidiárny subjekt. Sleduje sa tým zabrániť daňovej defraudácii a úniku pred zdanením. Je otázne, do akej miery možno pri zisťovaní daňovej povinnosti uplatniť súdne zisťovanie a jeho metódy, predovšetkým ak ide o daňové povinnosti súkromných podnikov a sektora vôbec. Upozorňujem na túto možnosť z toho dôvodu, pretože, ak by bola uplatnená, aplikovaná, dostal by sa štát do pozície splniť dôkaznú povinnosť. Bez spolupôsobenia daňovníkov je prakticky zistenie daňovej povinnosti neuskutočniteľné.

Účinky daňových zmien môžu byť rôzne a mnohoraké. Napriek tomu musím konštatovať, že dosiaľ sa nepodarilo vytvoriť kompaktnú teóriu, ktorá by sa touto problematikou fundovane zapodievala, aby bolo možné predpokladať reakcie daňových poplatníkov na daňové zmeny. V praktickej polohe sa táto problematika stáva veľmi často predmetom politických diskusií, v ktorých sa objavujú výroky a tvrdenia, ktoré sú ťažko dokázateľné. Okrem toho sa dosiaľ

nepodarilo určiť

horné hranice na zvyšovanie daní, pri ktorých spravidla ekonomické subjekty svoju výkonnosť a osobné nasadenie začínajú odbúravať. To konštatujem napriek tomu, že makroekonomická teória pozná Lafferovu krivku, ktorá sa zaoberá problematikou vzájomného vzťahu daňového zvyšovania a daňového odporu jednotlivých subjektov.

Prof. Ing. V. Mokrý, CSc.

Ekonomická univerzita

Bratislava