REFORMA NA PLECIACH

V uplynulých týždňoch sa minister financií Ivan Mikloš zviditeľňoval tézou, že rovnú daň nie je možné na Slovensku zaviesť bez uplatnenia jednotnej sadzby dane z pridanej hodnoty (DPH 19 % od 1. januára 2004). Keby nebola takáto DPH, nedala by sa potom vraj urobiť ani daňová reforma. Ivana Mikloša sme preto požiadali, aby vysvetlil, ako tieto dve kategórie súvisia, aká je medzi nimi väzba a odôvodnil ich vzťah. Predstavitelia zamestnávateľských organizácií totiž sústavne zdôrazňujú, že rovná daň so zavedením jednej hladiny DPH nesúvisí, nie sú na to relevantné argumenty. Požadujú nižšiu DPH napríklad na potraviny, stavebné práce, lieky a kultúru. Podľa Ivana Mikloša , tento vzťah sa dá odôvodniť „veľmi jednoducho“, keď sa vychádza z priority zníženia deficitu verejných financií na tri percentá, čo súvisí aj s budúcim zavedením eura (v tomto roku deficit 5 %). Obmedzovanie výdavkov je síce možné, robí sa to, ale sú isté limity. Preto kľúčové z hľadiska uskutočňovania daňovej reformy vo väzbe na ozdravovanie verejných financií je zabezpečenie objemu príjmov vo verejných financiách. „Jedno percento DPH znamená šesť miliárd korún. Inými slovami, o jedno percento nižšia zjednotená sadzba DPH znamená to menej o 6 mld. Sk ako o jedno percento vyššia. Nezjednotenie sadzieb DPH a ich ponechanie na dnešnej úrovni znamená výpadok 12,5 až 14 mld. Sk“. Podľa ministra dá sa síce zaviesť rovná daň aj bez zjednotenia DPH, ale len za cenu obetovania cieľa znižovania deficitu verejných financií. O názor na daňovú reformu sme požiadali aj ďalších zainteresovaných.

Napríklad Doc. Ing. Ľudmila Lacová, CSc. z Katedry účtovníctva a financií Podnikovohospodárskej fakulty v Košiciach patriacej pod bratislavskú Ekonomickú univerzitu zastáva názor, že treba ponechať rôznu hladinu DPH. Príkladom sú okolité štáty, aj Česká republika, kde taktiež sú dve sadzby tejto dane. Nižšia daň u nás (v súčasnosti 14 %) by podľa nej mohla ostať pri potravinách a liekoch. V opačnom prípade by to postihlo sociálne

slabšie vrstvy

obyvateľstva, ktoré často už ani v súčasnosti nevládzu uhrádzať svoje výdavky. „Navyše, nárast DPH pri stúpaní spotrebnej dane nebude iba päťpercentný, lebo sa bude rátať z vyššieho základu. Zvýšia sa aj ceny vstupov energetických médií, čo sa prejaví v nákladoch a tie vzápätí v ďalších cenách. Preto treba očakávať, že napríklad ceny potravín, ktoré si denne kupujeme, postihnú najširšie a aj najhoršie situované obyvateľstvo na rozdiel od solventných.“ Celú túto situáciu podľa nej vyvolal deficit v štátnom rozpočte vyplývajúci z nesprávneho odhadu jeho príjmov i výdavkov a z toho vychádzajúcej urgentnej potreby korekcie zvýšením spotrebných daní. Tento postup však nepovažuje za riešenie. „Ministrovi asi ide o zníženie deficitu verejných financií, a to v ďalších rokoch až na 3 % HDP, čo však nie je vhodné riešiť takouto daňovou politikou, ale zvyšovaním výkonnosti ekonomiky. Rovnako tak aj úsporami verejných výdavkov.“

Spájať rovnú daň s navrhovanou 19 percentnou sadzbou DPH s daňovou reformou je podľa viceprezidenta Slovenskej komory audítorov (SKAU) a daňového poradcu Ing. Jozefa Škultétyho nepresné. Tvrdí, že ide „iba o parciálnu súčasť daňovej reformy, ktorá v absolútnom vyjadrení predstavuje príjmy štátneho rozpočtu v danom roku a v danej výške. Daňová reforma predpokladá oveľa širší záber. Jednou z jej priorít by malo byť

nielen funkčné,

ale aj absolútne stanovenie príjmov plynúcich do štátneho rozpočtu, do rozpočtu vyšších územných celkov (VÚC) i obcí, nakoľko disponujú majetkom, ktorý nie sú v stave financovať zo svojich rozpočtov, aj keby sa pokúsili s ním racionálne hospodáriť.“ Daňová reforma nie je iba o štruktúre a počte daní, ale aj o otázkach štruktúry daní na úrovni VÚC a obcí. V súčasnosti nie je možné pri zohľadnení najdôležitejších vplyvov na vývoj Slovenska vopred jednoznačne povedať, či je rovná daň z hľadiska rozvoja a prosperity Slovenska tým jediným správnym kritériom. Faktom je, že časť pozitív proklamovaných vládou sa môže v budúcnosti prejaviť. Nemožno však nevidieť, že rovná daň výrazne zasiahne konečnú spotrebu, a to zdražením služieb, potravín a stavebníctva. Otázky nájomného, cien nehnuteľností a výdavkov na osobnú spotrebu budú problémovými oblasťami. „Nemyslím si, že táto koncepcia daňovej reformy je definitívna a že nebude menená. Čím viac závažných faktorov sa zohľadní pri tvorbe základnej koncepcie, tým menej úprav s menšími dôsledkami na rôzne

skupiny obyvateľstva

či podnikateľov sa následne prejaví. Otázkou je, či práve to v budúcnosti spôsobí väčšie problémy, ako v súčasnosti. Daňová reforma v tejto fáze trochu deformovane vychádza z princípu súbežne riešiť nedostatky štátneho rozpočtu terajšieho fiškálneho roka. Od tohto problému by sa mala reforma dištancovať,“ myslí si J. Škultéty.

Podnikateľ, externý pracovník Katedry manažmentu Fakulty chemických a potravinárskych technológii STU v Bratislave Ing. Milan Majerník konštatuje, že rast cien pohonných hmôt bude viac ako desaťpercentný. Takýto skok sa vo svete nezaznamenal ani cez vojnu v Iraku, ani po nej. „Riešenie verejných financií počas roka zvyšovaním daní nesvedčí o predikčnej schopnosti vlády. Na zavedenie jednotnej sadzby DPH od januára 2004 sa pozerám negatívne, a to hlavne v oblasti potravín a vzdelania. Robí ich to drahšími a nedostupnými pre spotrebiteľa. Pri rovnej dani z príjmov pozitívum vidím v znížení administratívnej náročnosti pri spracovaní daní. Proklamovaná „daňová reforma“ uplatňovaná cez rast cien postihne konečného spotrebiteľa, teda občana. Je to útok na jeho úspory. Riešenie deficitu verejných financií cez plecia občanov je to najľahšie riešenie aké vláda mohla vymyslieť,“ dodal M. Majerník.

(tu, lak, zp)