Vytvárať dôveru v podnikanie

Klubové zhromaždenie Hospodárskeho klubu (NEF) 13. júna 2000 si s mimoriadnym záujmom vypočulo expozé poľskej podnikateľskej veličiny Z. D. Niemczyckeho, najvyššieho predstaviteľa Poľskej rady biznisu. K následnej diskusii zaujali a vyprovokovali aj tieto slová:

Na začiatku 90. rokov sa poľské hospodárstvo začalo privatizovať, parlament prijímal stovky zákonov, z hľadiska rýchlosti prijímania bolo zrejmé, že tieto zákony budú obsahovať veľké množstvo chýb. Tieto biele miesta v poľskom právnom systéme, žiaľ, využili „tiežpodnikatelia“, ktorí sa riadili inou profesijnou etikou. Malo to nepriaznivý vplyv na naše podnikateľské prostredie, spoločnosť sa pozerala na podnikateľov s veľkou nedôverou, dôveryhodnosť vo vzťahu k podnikateľom bola na úrovni 2,5% v roku 1989. Teda 2,5% populácie verilo tomu, že podnikatelia môžu pracovať poctivým spôsobom, a presne toľko ľudí verilo tomu, že poľský podnikateľ je tou správnou nádejou pre hospodárstvo, a že vďaka nemu sa bude poľský štát rozvíjať. V roku 2000 sa táto dôvera pohybuje na hranici 50%, v rámci výskumu verejnej mienky je to presne 48%.

... Na začiatku 90. rokov boli naše pokusy informovať vládu o problémoch a názoroch braté do úvahy v minimálnej miere a v rovnakej miere sa im venovala pozornosť. Prirovnávam to k takej situácii, že sedeli dve skupiny ľudí, z jednej strany to boli politici a vláda, z druhej podnikatelia, ktorí rozvíjali svoje podniky a vytvárali

pracovné miesta

a medzi týmito dvoma skupinami bolo sklo. Cez toto sklo sa tieto dve skupiny videli, ale navzájom sa nepočuli. V polovičke 90. rokov sa sklo akoby stratilo, podnikatelia získavali na význame, podnikateľské organizácie sa konsolidovali, čo je veľmi dôležitým faktorom, a my ako podnikatelia sme začínali predstavovať čoraz väčšiu silu, začínala sa vytvárať dôvera k podnikateľovi. Úlohou podnikateľských organizácií v tomto období bolo presvedčiť spoločnosť, že v systéme voľného trhu je podnik základnou bunkou štátu a nikto iný ako takýto podnik alebo podnikateľ nevytvorí pracovné miesta pre nezamestnaných a iba on prinesie príjmy pre štátny rozpočet a vrecká občanov tohto štátu.

... Dôležitým činiteľom, ktorý urýchlil príchod zahraničného kapitálu do Poľska, bolo členstvo Poľska v NATO. Nie je možné to nedoceniť. Keď hovoríme o prvej etape príchodu zahraničného kapitálu do Poľska v 90. rokoch, druhá etapa je čas po tom, ako sa Poľsko stalo členom NATO, a mala mimoriadny význam. Tento moment bude

história hodnotiť

ako mimoriadne dôležitý a kritický z hľadiska hospodárskeho rozvoja v Poľsku. Má to dva významy. Po prvé – veľký zahraničný kapitál, ktorý sa stále prizeral tomu, ako sa Poľsko bude vyvíjať, či náhodou nedôjde ku krachu na trhu, či nedôjde po piatich rokoch ku kríze po tom, čo sa Poľsko stalo členom NATO, ešte viac začal Poľsku dôverovať a začal sa v Poľsku cítiť bezpečnejšie. Po druhé – výzbroj a výbava, ktorú musí Poľsko kúpiť ako nevyhnutnú pri vstupe do NATO, spôsobili, že sa o Poľsko začali zaujímať mimoriadnym spôsobom firmy, vyrábajúce vojenskú výzbroj a výstroj.

... Poľsko je pre Slovensko dobrým príkladom a veľmi pozorne sa treba prizrieť tomu, kde Poľsko urobilo chyby, aby ste už vy na Slovensku tieto chyby nemuseli opakovať. Keď hovoríme o troch strategických úlohách pre Poľsko, je to, samozrejme, otázka vstupu Poľska do EÚ. Musíme sa stať členom EÚ, pretože nemáme iné východisko, uvedomujúc si, aká obrovská globalizácia je vo svete. Núka sa tu otázka, akým spôsobom sa stať členom, ktorými dverami vstúpiť. Chcelo by to vstúpiť dôstojným spôsobom a nie kdesi dverami od kuchyne. Aby sa to dalo urobiť, Poľsko musí urobiť obrovskú ekonomickú prácu, čo sa týka hospodárskeho rozvoja, musí vynaložiť obrovské ekonomické úsilie. Aby sa to mohlo urobiť, je potrebný

kapitál a podmienky,

ktoré to umožnia vykonať. Pokiaľ v súčasnosti niektorí z politikov a predovšetkým z odborárov, ktorí majú príliš veľký vplyv v súčasnej koalícii, hovoria, že Poľsko má na také sociálne podmienky, aké sú v Nemecku, ja hovorím o tom, čo treba pre to urobiť. Aby sa Poľsko umiestnilo v EÚ niekde na spodnej úrovni v rebríčku rozvinutých európskych štátov, porovnávam ho napríklad s Portugalskom, tak Poľsko bude musieť udržať v nasledujúcich 25 rokoch priemerný ročný nárast HDP v hraniciach medzi 5 – 6 %. Ďalšia záležitosť, aby takýto hospodársky rozvoj mohol nastať, je, že Poľsko musí reformovať svoj daňový systém. Náklady v Poľsku stále rastú, a to, čo priťahovalo investorov do Poľska a priťahuje ich na Slovensko, to bola lacná pracovná sila, čo patrí do histórie. V Poľsku už nie je lacná pracovná sila.

...Veľmi dôležitou záležitosťou je bankovníctvo. Poľsko stojí pred veľmi dôležitou dilemou a ako vieme, aj Slovensko je postavené pred rovnakú dilemu. Poľsko už urobilo určité kroky a spôsobilo to obrovskú diskusiu v spoločnosti. Otázka znie, či Poľsko ide správnym smerom. Ide o privatizáciu bankovníctva v Poľsku. Slovensko je pred privatizáciou bankového sektora. Na začiatku 90.rokov si Poľsko dalo prestávku bankám na obdobie ôsmich rokov. Vyzeralo to tak, že poľské banky budú schopné vytvoriť

vlastný kapitál

za osem rokov, ktoré budú postačujúce, aby pri konsolidácii určitých poľských bánk vznikli veľké banky, ktoré by boli schopné podporovať rozvoj privatizácie druhej časti poľského priemyslu, obrovských elektrostrojárskych podnikov, baní, železiarní a toho, čo je najťažšie privatizovať, teda energetického priemyslu. A po ôsmich rokoch sme zistili, že banky neboli schopné vytvoriť vlastný kapitál, ktorý by im dával bezpečný rozvoj a možnosť financovania privatizácie v Poľsku. A boli dve možnosti: alebo ísť vlasteneckým smerom, a tu všetky krajne pravicové strany stále kritizujú, že boli privatizované niektoré banky a odovzdané alebo predané zahraničnému kapitálu, alebo nechať tieto banky ako poľské banky, ktoré budú mať veľmi nízky kapitál a v takejto situácii banky neboli žiadnym partnerom pre ťažký priemysel. Poľské banky nemali kapitál a tak rozhodnutie, prijaté poľskou vládou, bolo nasledujúce: alebo sa budeme pomaličky rozvíjať a zabudnime na vstup do EÚ v roku 2003, alebo privatizujme banky, kapitalizujme tie banky, aby mohli byť hlavným nástrojom, ktorý bude poskytovať kapitál v rámci privatizácie podnikov v Poľsku. Toto rozhodnutie bolo

jediným riešením,

iné riešenie nebolo. Slovensko má zrejme podobné problémy, kapitál je príliš malý, pretože banky v období minulých systémov nemali kapitál, boli len ústavmi, ktoré prijímali a vyplácali peniaze. Neboli to banky, ktoré fungovali podľa komerčných pravidiel.

... Na záver chcem ešte dodať. Podnikatelia by v žiadnom prípade nemali ustupovať pri rokovaniach politikom a mali by byť tvrdým partnerom pre vládu, pretože v konečnom dôsledku podnikateľ zodpovedá za udržanie pracovných miest alebo vytváranie primeranej životnej úrovne a je jedinou nádejou na vytváranie pracovných miest, pretože štát v systéme voľného trhu vytvára pracovné miesta v minimálnej miere. Keď ich aj vytvára, tak predovšetkým v štátnej správe.

(r)