Z BIEDY NEVYLIEČI

Po schválení zákonov o zvýšení spotrebných daní a zjednotení sadzby DPH začína stúpať záujem o ďalšie kroky daňovej reformy, najmä o nový zákon o daniach z príjmov. Vedúcim motívom je „rovná daň“ v súčasnosti servírovaná občanom ako všeliek na našu ekonomickú biedu. Zo začiatku bola aj tak chápaná. Kto má dobrú pamäť, spomenie si, že heslo „rovná daň“ sa po prvý raz objavilo vo volebnom programe jednej politickej strany ako dôkaz jej lásky k blížnym, ktorí pociťovali nespravodlivosť s progresívnymi sadzbami zdaňovania príjmov lepšie zarábajúcich fyzických osôb. V televíznych archívoch by sa našla nahrávka bleskového prieskumu verejnej mienky na uliciach, kde „jednoduchí“ občania, ktorí nemali potuchy, o čo ide, jednoznačne vítali rovnú daň, pretože slovo „rovnosť“ povznesie človeka v jeho predstavách na úroveň smotánkových prominentov. Ešte dnes sa objavujú tvrdenia, ako sa občanom po reforme naplnia vrecká, hoci každý si môže spočítať, že jednoznačne získajú právnické osoby, ktorým sa inak aj doteraz „rovnᓠsadzba dane znižuje o štvrtinu, a fyzické, najmä zamestnané osoby s nadpriemernými príjmami. Pokiaľ ide o podnikateľov, ako fyzické osoby vykonávajú svoju činnosť prevažne tí, ktorých základ dane sa pohybuje v pásme, v ktorom sa reformou veľa nezíska. Skúsenosť ukazuje, že len čo podnikateľ - fyzická osoba dosiahne určitú úroveň príjmov, rýchlo sa zmení na „one man“ eseročku, pretože nechce riskovať a ručiť za prípadnú stratu celým svojím osobným majetkom.

Malým podnikateľom, ktorí si pre skromnú finančnú situáciu zabezpečujú svoju administratívu sami, sľubovali v koncepcii daňovej reformy iné výhody. V materiáloch MF SR sa píše: „Pravidlá zdaňovania musia byť jednoduché a jednoznačné. Daňový systém má obsahovať len nevyhnutné minimum noriem, ktoré musia byť ľahko pochopiteľné a smú mať len jeden význam... Daňové predpisy majú byť jednoduché aj preto, že

daňové zákony

nie sú určené len pre správcov dane a odborníkov v oblasti daní, ale aj pre niekoľko miliónov daňových subjektov.“ Malý podnikateľ mal teda ušetriť na svojej administratíve, na daňových poradcoch a prípadne na pokutách. Porovnanie textu doteraz platného zákona s dostupným textom návrhu zákona reformovaného (a ten sa podľa známych postojov jeho tvorcov k pripomienkam asi veľmi meniť nebude) ukazuje, že zjednodušení až tak veľa nie je. Jednoznačne sa zjednodušuje len výpočet dane, keď tabuľka progresívnej sadzby pre fyzické osoby v § 13 sa nahrádza magickým „rovným“ percentom.

Kto sleduje poradenské rubriky odborných časopisov, otázky na školeniach a seminároch, zisťuje, že výpočet dane zo stanoveného základu nikdy nerobil malému podnikateľovi problém. Problémy boli so stanovením základu dane podľa obsažných a nie vždy jednoznačne štylizovaných ustanovení § 23 až 34, teda pri správnom identifikovaní zdaniteľných príjmov a uznávaných daňových výdavkov. Tieto ustanovenia prešli

takmer všetky

do návrhu nového zákona. Ak niektoré vypadli, boli to najmä tie, ktoré boli pre malého podnikateľa výhodné (napríklad uplatnenie výdavkov na doplnkové dôchodkové poistenie, na stravné pri zahraničných pracovných cestách, alebo na populárne „kilometrovné“, teda na sadzbu základnej náhrady pri použití automobilu nezaradeného do obchodného majetku). Na posúdenie „jednoduchosti a zrozumiteľnosti“ si treba prečítať napríklad v § 17 návrhu ustanovenia o nakladaní s pohľadávkami alebo obchodovaní závislých osôb a vplyve týchto operácií na základ dane. Zjednodušenie sa často dokumentuje porovnaním, koľko slov má doterajší zákon a koľko bude mať nový zákon.

Menej slov však nemusí zlepšiť zrozumiteľnosť. Za všetky stačí uviesť jediný príklad ustanovenia o odpustení dlhu v § 7 ods. 5 (doteraz 3), ktoré bolo dodatočne zaradené aj do súčasného zákona a jeho výklad vyvolával nejednotné a rozpačité názory v odbornej literatúre, ale aj v oficiálnych materiáloch ministerstva (pozri usmernenie MF SR č. 1254/2001-72). Text, že „príjmom z podnikania (teda položkou, ktorá ovplyvňuje základ dane!) je aj výška odpusteného dlhu alebo jeho časti, ak môže ovplyvniť základ dane u dlžníka“ nemusí byť malému živnostníkovi práve zrozumiteľný. Iste by skôr uvítal rozšírenie zákona o niekoľko slov, napríklad o definíciu pojmu „odpustenie dlhu“ odkazom na § 574 Občianskeho zákonníka o zohľadnenie rozdielu,

či ide o dlh,

ktorého vyrovnanie má, alebo nemá charakter daňového výdavku, v akej účtovnej sústave sa dlh účtoval a aký je daňový dôsledok tohto právneho úkonu u dlžníka i veriteľa. Uplatnenie niektorých daňových výdavkov sa ešte komplikuje. Za všetky možno uviesť uplatnenie tiež populárnych „lízingových splátok“, teda nájomného za vec s právom kúpy najatej veci (návrh nového zákona tu používa nový pojem „finančný prenájom“).

Za desať rokov trvania doterajšieho zákona tvorili otázky týkajúce sa tejto problematiky do poradenských rubrík odbornej tlače úctyhodný podiel. V budúcnosti možno očakávať nárast. Objektívne treba povedať, že v ustanoveniach o zdaniteľných príjmoch a daňových výdavkoch sú aj niektoré zjednodušenia, napríklad zrušenie obmedzenia odpisov a nájomného pri osobných dopravných prostriedkoch alebo zjednodušenie ustanovení o výdavkoch na reklamu. Zatiaľ to vyzerá tak, že

nový zákon

o daniach z príjmov neprinesie sľúbené výhody ani pokiaľ ide o jeho jednoduchosť, jednoznačnosť a zrozumiteľnosť. Hádam by bolo poctivejšie prestať hovoriť o nejakých prínosoch pre väčšinu občanov a začať hovoriť pravdu: daňová reforma musí v prvom rade naplniť štátny rozpočet, zníženie priamych daní ekonomicky silných daňovníkov zaplatia prostredníctvom nepriamych daní doslova všetci občania, jednoduchosť, jednoznačnosť a zrozumiteľnosť zákona sa odkladá na niektorú ďalšiu reformu.

T. E. Mak