Malo by to byť celkom inak

Komentuje Eleonóra Bujačková

Pred rokom 1989 sme budovali v päťročných cykloch. Takmer každá päťročnica bola splnená, a kým mohla byť splnená tá posledná, režim padol. V čase záverečného bilancovania bola vtedajšia československá ekonomika zhruba na 75 percentách európskeho priemeru. Nemala veľké zahraničné dlhy, vysoký bol však tzv. dlh vnútorný: cesty boli v zlom stave, železnica dosluhovala a školy potrebovali viac. Po krátkej medzihre začiatkom 90. rokov začala novú, ale už štvorročnicu budovať v roku 1993 Mečiarova vláda so svojimi koaličnými partnermi. Vypočuli sme si vtedy kdečo - v duchu rozjasaného, že už čoskoro budeme lepší ako tí lepší. Krátko po tom, čo sme podľa niektorých vyjadrení úspešne dokončili hospodársku reformu a presunuli sa z operačnej sály do fitnescentra, aby sme ľahko relaxovali, prišiel krach. Ekonomika nielenže nerástla, ale neboli ani peniaze. Neboli, aj keď bol čerstvo rozpredaný (či skôr podarovaný) takmer celý štátny majetok vrátane mnohých položiek tzv. rodinného striebra. Stav ciest, železnice, školstva i zdravotníctva sa medzitým ďalej zhoršoval. Rovnako dobré meno Slovenska vo svete. Dostali sme sa na perifériu a nikto s nami nechcel nič mať.

Aj ďalšie vlády sa energicky pustili do „štvorročníc“, aby vždy tesne pred ich skončením hlásali, že výdatný rast bol naštartovaný a už čoskoro sa to výrazne premietne do peňaženiek všetkých občanov. Slúži ku cti súčasnej vlády, že prinajmenšom v oblasti nášho imidžu vo svete urobila takmer nemožné, dnes patríme medzi favoritov. „Dzurindovci“ tiež národu venovali úsporné balíčky, ale aj razantne odštartovanú daňovú a sociálnu reformou. Výkon našej ekonomiky je dnes na nejakých 50 percentách európskeho priemeru. Krajina sa silne zadlžila, pritom sa podstatne nezlepšil stav ciest, o perspektívach školstva, zdravotníctva ani nehovoriac. Ľudia sa začínajú, zatiaľ ešte váhavo spytovať, kto za to môže. Dostávajú často odpovede hodné prednovembrového režimu. Vtedy sa tvrdilo, že za nedostatky môžu pracujúci, pretože málo intenzívne pracujú („nízka efektivita práce“ sa tomu vtedy vravelo). Dnes žijeme v inej spoločnosti. Preto je len logické, že za všetko môžu zamestnanci, ktorí veľa spotrebúvajú, namiesto toho, aby si uprostred spoločnosti konzumu uvedomelo uťahovali opasky.

Je zaujímavé sledovať, ako sa s každou ďalšou štvorročnicou mení cieľový stav budovania. Pred novembrom sa tvrdilo, že budujeme preto, aby sme už zakrátko žili v komunizme. V. Mečiar odštartoval s tvrdením, že v horizonte nejakých desiatich rokov pocítime príchod švajčiarskej prosperity. M. Dzurinda zľavil: keď sa budeme všetci snažiť, platy a dôchodky sa nám o desať rokov nezmenšia na polovicu. Budeme však musieť tak či tak rozpredať posledné zvyšky rodinného striebra. Netreba byť veľkým prognostikom, aby človek uhádol, čo budeme počúvať niekedy v lete 2006, až budú osvedčení politici vysvetľovať stav ekonomiky. S billboardovým úsmevom ľuďom pravdepodobne oznámia, že musia ešte pridať, pokiaľ chcú mať na jedno teplé jedlo denne. Alebo to bude celkom inak?