Vyčnievajú a pechoria sa

Je naozaj ťažké rozhýbať stojaté vody, využiť danosti kraja

Nechuť pohnúť stojatými vodami a odovzdanosť osudu, ale aj oduševnenosť, chuť zmeniť život svoj a tvár svojho okolia spojená s húževnatosťou - to všetko nájdete, keď sa prejdete po kúsku Slovenska a načúvate ľuďom. Prevažuje, žiaľ, skôr tá odovzdanosť, chodenie po vyšliapaných chodníčkoch, strach hovoriť s novinárom a ešte väčší zveriť mu vlastné meno. Veď čo ak by to aj napísal(a)? A čo ak by sa to niekomu vplyvnému nepáčilo? Čo ak by o tom v dedine začali hovoriť? Spomedzi stojatých vôd však vyčnieva a pechorí sa pár ľudí, u ktorých dominuje jednoznačná chuť a vôľa zmeniť veci, držať pevne v rukách svoj vlastný život, ísť s dobou, využiť danosti prostredia na rozvoj. Nechýba im realistický pohľad na svet okolo seba, no žijú s víziou, že dokážu veci meniť k lepšiemu.

Byť dnes zamestnaný, je veľké riziko, tvrdí Péter Felyo, výpočtový technik, ktorý svoje odborné vedomosti využíva v dedinskom potravinárskom obchode. Prevádzkuje ho spolu so svojimi rodičmi v rodných Hokovciach. „Jeden deň ste zamestnaný a na druhý deň môžete dostať výpoveď,“ hovorí o dôvodoch svojej nechuti využívať svoje znalosti ináč ako v počítačovom systéme vlastnej firmy. Uvedomuje si síce riziko obchodovania, no podnikateľský zámer stavia na tom, že ľudia budú vždy potrebovať potraviny. Ani nie pred rokom zaradil svoju malú samoobsluhu do reťazca Balla, takže dnes môže ponúkať aj niektoré akciové tovary a informuje o nich letákmi. Okrem toho, ako hovorí, mu toto začlenenie prináša množstvo užitočných informácií pre podnikanie, ku ktorým by sa inak sotva dostal. Nemá však obavy, že mu hypermarkety či supermarkety odlákajú zákazníkov? „Ľudia už, myslím, pochopili, že si musia podporiť súkromníka vo svojej dedine a nakupovať uňho široký sortiment, ak nechcú chodiť aj po chlieb do vzdialeného hypermarketu,“ je jeho odpoveď. Podobne ako on stojí nohami pevne na zemi „krčmárka“ z Brhloviec, a to napriek tomu, že pred desiatimi rokmi ju po autonehode lekári dlho a ťažko dávali dohromady. Dnes má na rodičovskom pozemku v centre tejto turistami vyhľadávanej lokality bufet s občerstvením a niekoľko stolov s lavičkami. A k tomu hlavu plnú plánov a nápadov. Okrem iného by chcela zriadiť stálu výstavu skvelej práce miestnych kamenárov. Tí využívali kameň vydolovaný pri vysekávaní tamojších skalných obydlí do tufového masívu. Mrzí ju pohľad na rozpadávajúci sa kaštieľ v obci, okolo ktorého nevyhnutne prejdú všetci, čo majú namierené do expozície skalných obydlí. Jeho majitelia ho ani neopravujú, ani nepredávajú. Vraj by chceli dostať viac, než im ponúkali. Pravdou však je, že najväčšiu cenu má asi pozemok - no na kaštieli, čo sa už čoskoro môže stať zrúcaninou, ešte aj v tom zúboženom stave vidno, že po rekonštrukcii by z neho mohol byť lákavý luxusný hotel.

V expozícii skalných obydlí tá istá pracovníčka, ktorá vám podá zasvätený výklad, predáva v priľahlej predajničke suveníry, pohľadnice a brožúrky. Medzi suvenírmi sú ľudovoumelecké výrobky s nápisom Brhlovce, avšak ani jeden z nich nepochádza od miestnych majstrov. Akosi sa im nechce tvoriť na predaj, aj keď dnes by sa ešte trh pre ich výrobky našiel. Presvedčiť ich, že to má význam, sa zatiaľ nepodarilo.

Na jednom úrade, ktorého sa týka veľké množstvo stále sa meniacich zákonov, mi mladý muž, ktorý evidentne nosí hlavu na krku preto, aby ňou rozmýšľal, povedal: „Návrhy zákonov už radšej ani nečítam. Tam hore doteraz nikdy neakceptovali žiadnu z našich pripomienok. Tak potom načo?! Iba čo by sa mi plietol návrh s tým, čo nakoniec schvália. A nech schvália čokoľvek, my to budeme musieť plniť.“

Byť iniciatívnym na úrade sa teda asi príliš nedá.

Zuzana Krútka