Školstvu sa kráti dych

Komentuje Eleonóra Bujačková

Časy, keď v škole stačilo pravítko a krieda, sú v modernej spoločnosti dávno preč. Tempu rozvoja nestačí žiak bifľujúci sa všeobecné, rýchlo starnúce informácie a vzorce. Z roka na rok sa uplatňujú dokonalejšie technológie, nové spôsoby riadenia výroby. Vyžaduje sa väčšia samostatnosť a vzdelanosť zamestnancov. Vzdelanie má čoraz väčší význam, vo vyspelých krajinách sa mu venuje zvýšená pozornosť, pracovníci si priebežne dopĺňajú vzdelanie, inak „vypadávajú“ z hry. Už od 60. rokov rastie v Dánsku i Nemecku počet starších študentov (okolo 30 rokov). Deti v krajinách EÚ chodia do školy skôr (povinná dochádzka trvá v mnohých prípadoch až do 18 rokov), hneď od začiatku sa venujú cudzím jazykom a častejšie získavajú stredoškolský či vysokoškolský diplom. Aj Japonci si veľmi skoro uvedomili, že takmer všetci budú musieť pracovať s počítačom, inak neobstoja v konkurencii. Vyvinuli preto špeciálny program, ktorý inštalovali do herní s animovanými hrami. Systém núti hráčov oboznamovať sa s postupmi používanými na počítačoch bez toho, že by si to uvedomovali. O získanie programu sa usilujú Spojené štáty.

V situácii, keď rozvinutý svet čoraz viac zdôrazňuje význam vzdelávania, je alarmujúce, že slovenské školy sotva pokrývajú náklady na existenciu. Školské úrady nemajú ani korunu na investície, nie sú peniaze na rozvoj. Školstvo nebolo prioritou ani pre jednu z ponovembrových vlád i napriek tomu, že všetky hovorili o trhovej ekonomike. Tá sa však bez moderného vzdelávacieho systému nezaobíde. Rezort sa prepadol už dávno do deficitu, jeho vnútorná zadlženosť sa zvyšuje. Podniky sa sťažujú, že školstvo nie je schopné pripraviť odborníkov na potrebné profesie. Ibaže, napríklad v učilištiach a stredných odborných školách sa často používajú vyradené stroje a technologické zariadenia a tak, pochopiteľne, absolventi neovládajú modernú špičkovú techniku. Vedecká základňa vysokých škôl sa takmer rozpadla. A to je v protiklade s technologickým vývojom a meniacimi sa požiadavkami trhu. Svet vymýšľa nové projekty a Slovensko zabudlo na základnú koncepciu vzdelávania. Z hrubého domáceho produktu vydávame na školstvo najmenej zo všetkých európskych krajín a prejavuje sa stále klesajúca tendencia. Chaotickosť je zrejmá aj v tom, že sa produkuje nadbytok niektorých špecializácií, pričom úvahy o nevyhnutnosti regulácie zostali iba na papieri. Hasíme požiare, po kvapkách pridávame peniaze tam, kde je prihorúco, aby sa nám problémy vyhrotili v inom type škôl.