Mohli sme prekaziť okupáciu?

Reformné vedenie svojou pasivitou ani len neumožnilo, aby OSN niečo urobila

Čitatelia možno považujú titul za naivný alebo príliš hypotetický, ale podrobnejšia analýza problému nám ukáže prekvapujúce zistenia. Po dôkladnom štúdiu archívov by sme pokojne konštatovali, že reformné vedenie KSČ nedocenilo vtedajšiu nám naklonenú medzinárodnú situáciu a nedostatočne propagovalo úspechy reformy v zahraničí. Nevyužilo dostatočne ani mimoriadne priaznivý postoj dvoch krajín tzv. socialistického bloku, ktoré nás bezvýhradne podporovali - Rumunska (predsednícka krajina VZ OSN, člen Varšavskej zmluvy) a Juhoslávie (nebola členom VZ OSN). Len ako kuriozitu uvádzam, že československá strana dokonca chcela odložiť návštevu J. B. Tita v auguste 1968 v Prahe na neskorší termín. V tomto príspevku sa však ďalej zameriam na Rumunsko, pretože som mal jednak prístup k archívnym materiálom a jednak som osobne hovoril s niektorými pamätníkmi.

Vtedajšie vedenie KSČ (ktoré vlastne dávalo inštrukcie aj vtedajšiemu MZV ČSSR) považovalo Rumunsko za príliš odvážneho a trúfalého spojenca; akoby si naši reformní komunisti bezvýhradne osvojili rétoriku Moskvy, ktorá Rumunsko považovala za provokujúci, spurný a exotický element Varšavskej zmluvy. Okrem toho si A. Dubček a N. Ceaušescu nepadli, ako rozdielne ľudské bytosti, do oka. A. Dubček napríklad až do

poslednej chvíle

konzultoval mnohé otázky vrátane iminentnej okupácie, s J. Kádárom (informačný zdroj Moskvy), ktorého vojská sa na neskoršej okupácii podieľali. A. Dubček sa azda domnieval, že Maďari k nám po vlastných tragických skúsenostiach s októbrom 1956 neprídu. S odstupom času môžeme vecne konštatovať, že vedenie KSČ nedocenilo ani vtedajšiu favorizovanú pozíciu Rumunska vo svete. Rok 1967 bol rokom veľkej rumunskej diplomatickej ofenzívy. Začal sa sériou neočakávaných iniciatív a pokračoval návštevou rumunského predsedu vlády I. G. Maurera v USA, kde strávil desať dní, pričom agenda

na tie časy

bola odvážna a veľmi konkrétna. Popri sondovaní nového energetického jadrového programu (snaha o vymanenie sa z energetickej závislosti od ZSSR), dosiahol po prijatí u štátneho tajomníka Deana Ruska a prezidenta Lyndona Johnsona výnimočnú vec. Rumunsko dostalo za svoj postoj k izraelsko-arabskému konfliktu od USA podporu pri hlasovaní o predsedovi XXII. zasadania VZ OSN. Je zrejmé, že za týmto originálnym rozhodnutím stála tradičná silná vnútroamerická loby. Zastavme sa krátko pri Corneliovi Manescovi, ktorému sa dostalo takej cti. Citlivý, vzdelaný, pozorný, eticky založený, hĺbavý a elegantný muž; ako poručík rumunskej armády sa podieľal v roku 1945 na oslobodzovaní Československa. Bol Ceaušescovým diplomatickým tromfom v zahraničnej politike, pri zbližovaní Rumunska s veľmocami, najmä s Francúzskom a USA v druhej polovici 60. rokov. Po návšteve R. Nixona v Moskve v decembri 1971 sa vzťahy medzi ZSSR a USA čiastočne zmenili. Vyústili napokon do Helsinského záverečného aktu, čo už bolo pre Ceaušesca nebezpečné. Bál sa aj

politickej hviezdy

C. Manesca, preto ho odsunul do Paríža. Po ňom nastúpili už iné kádre a rumunská zahraničná politika v druhej polovici 70. a 80. rokoch veľmi utrpela, nielen kvôli kultu osobnosti Ceaušesca, ale aj pre personálny výber. Ono to, pravdaže, súviselo. Spojené štáty voľbou C. Manesca s rozkošou pichli tŕň do päty Sovietov. Súdiac však podľa záverov zo zasadnutia Národnej bezpečnostnej rady 20. augusta 1968, venovaného okupácii Československa, USA sa na viac ako na tŕne do päty nezmohli. Objavila sa hypotéza, podľa ktorej blízki poradcovia prezidenta Johnsona uvítali okupáciu ako kompromitovanie socialistických ideí, ktoré sa šírili vtedy po Európe. Na druhej strane nie je vylúčená ostrejšia reakcia USA, keby Československo samotné bolo včas podniklo patričné medzinárodnoprávne a diplomatické kroky. Relevantné v tomto smere je vyjadrenie Deana Ruska práve pri otvorení spomínaného zasadnutia: „...nie je toho veľa, čo môžeme urobiť, ak neurobili viac Čechoslováci.“

Práve o túto vetu sa opriem pri formulovaní úvah, ktoré zostávajú v rovine teórie, ale berú do úvahy možnosti, ktoré OSN ohrozenej krajine poskytovala. Je reč o OSN, ktorá mala väčší kredit ako dnes (ak už pre nič iné, tak pre osobu predsedu Valného zhromaždenia OSN určite) a v ktorej hrali USA vtedy dôležitejšiu rolu ako dnes. Vieme si vôbec predstaviť

ohlas a dosah

prípadného rokovania (o rezolúcii ani nehovorím) VZ OSN , ktoré by ZSSR - obeť druhej svetovej vojny a archu mieru - postavilo do roly potenciálneho agresora? ZSSR veľmi dobre vedel, že jediné nebezpečenstvo hrozí len z tejto strany. Preto sa poistil, šikovne využil zahamovanú československú diplomaciu a na radu svojich skúsených diplomatov poslal o polnoci z 20. na 21. augusta 1968 americkému prezidentovi posolstvo, v ktorom motivuje okupačnú akciu. S neokrôchanosťou a drzosťou vlastnou vtedajšiemu sovietskemu režimu (porovnateľnou s praktikami slovenskej diplomacie v roku 1995 a 1996) posolstvo si dovolilo, o. i. aj kvôli inercii ČSSR, klamstvo veľkého kalibru: „... v súlade s požiadavkou československej vlády (zvýraznil P. K.), vláda ZSSR vydala rozkaz svojim vojenským jednotkám, aby vstúpili na územie Československa. Akcia ZSSR nenaruší v žiadnom ohľade štátne záujmy USA a neprivodí zhoršenie vzťahov medzi našimi krajinami.“

Čo bránilo československej vláde, aby vydala ešte pred chystanou okupáciou vyhlásenie, ktorým by demaskovala agresívny úmysel ZSSR? Čo bránilo československej vláde, aby cez svojho zástupcu požiadala predsedu VZ o mimoriadne zvolanie VZ OSN k pripravovanej okupácii Československa? Sám C. Manescu mi v roku 1999 povedal, „že by to na žiadosť československej vlády (a na veľkú radosť Ceaušesca) urobil! Napriek reformnému cíteniu sa vtedajší ÚV KSČ nevymanil z osídel zhubného proletárskeho internacionalizmu. Ako irónia dnes

pôsobí skutočnosť,

že MZV ČSSR poslalo síce identickú protestnú nótu piatim okupačným krajinám, ale až ráno 21. augusta 1968 (teda neskoro). Pritom náš zastupiteľský úrad v Bukurešti, ani zástupcovia na pôde OSN včas nekoordinovali s Rumunskom, ako s predsedníckou krajinou VZ OSN, diplomatickú pomoc. Až 21. augusta 1968, teda opäť neskoro, narýchlo požiadali rumunského veľvyslanca v Prahe(!), „aby Rumunsko niečo urobilo“. Treba s ľútosťou vziať na vedomie, že väčšine vtedajších československých diplomatov boli ešte pojmy preventívna diplomacia a early warning málo známe a vedeniu KSČ hovoriacemu len po rusky vzdialené na míle. To nebolo ochotné a schopné dať impulz k zvolaniu VZ OSN nielen pred okupáciou, ale ani po nej. J. Hájek, vtedajší minister zahraničných vecí ČSSR, si to uvedomoval, a preto napokon vystúpil v OSN z vlastnej iniciatívy; bolo to obdivuhodne profesionálne, občianske i vlastenecké gesto, ale rovnalo sa už len povestnému krížu po pohrebe.

(Pozn. Citácie sú z knihy prof. Mihaia Retegana, 1968 Din primavara pana in tomna, RAO Bucuresti, 1998)

Peter Kopecký

bývalý veľvyslanec SR v Rumunsku

t. č. prednáša diplomaciu na FSEV UK