Prší, prší, len sa leje

Tak by si mohli spievať návštevníci 38. ročníka MFF Karlove Vary, ktorí už od piatka zaplnili všetky projekčné sály, ktoré má festival k dispozícii. A hoci nie je tento ročník okrúhly predsa len karlovarský festival oslavuje jedno výročie - už desať rokov „funguje“ pod vedením zohranej dvojice Jiřího Bartošku a Evy Zaoralovej. Pravda je, že sa im podaril skutočný husársky kúsok - vrátili festivalu jeho medzinárodný kredit a podľa prieskumov renomovaného Gallupovho ústavu o znalostiach cudzincov o Českej republike sa ocitol na 7. mieste. Jedno mu však chýba, a s tým bojuje niekoľko rokov - veľké filmové hviezdy, ktorými sa pýšia iné európske festivaly kategórie A, ako sú Cannes, Berlín či Benátky.

Už v prvý večer sa udelili dve ceny - za celoživotné dielo ich získali český režisér Jiří Menzel a britský režisér Stephen Frears (napr. Nebezpečné známosti, Hi-Lo Country), ktorú tu v českej premiére uviedol svoju najnovšiu sociálnokritickú snímku Špina Londýna. Hoci v hlavnej súťaži celovečerných hraných filmov sme nevideli ani polovicu súťažných snímok, ale zdá sa, že už „vyskočilo“ niekoľko favoritov. A myslím si, že rozhodne k nim nepatrí otvárací český film Pupendo Jana Hřebejka. Ak totiž človek očakával nové Pelíšky, zostal sklamaný. Hřebejk spolu so scenáristom Petrom Jarchovským použili podobný princíp výstavby filmu, ale tentoraz to akosi nefunguje. O to väčšmi nás potešil vynikajúci iný súťažný príspevok - Okno oproti (La finestra di fronte) tureckého režiséra Ferzana Ozpeteka, ktorý žije už dlhé roky v Taliansku. Jeho viacgeneračná, v podstate komorná dráma o túžbach, láske a zodpovednosti nie je len divácky príťažlivá, ale poteší každého filmového fajnšmekra. Ozpetekovi sa podarilo vo svojej snímke nenásilným a veľmi citlivým spôsobom prepojiť minulosť so súčasnosťou, silným príbehom diváka dojíma, ale, a to treba vyzdvihnúť, vyhol sa lacnému sentimentu či citovému vydieraniu. „Moja hrdinka má možnosť voľby, ale svojím rozhodnutím nepoškodí iných, neublíži im. A preto aj vyhráva. Pre mňa je nakrúcanie filmov najkrajšou prácou na svete. Každý film však pretrpím, pretože sa vždy úzko zviažem so svojimi hercami. A Massimo Girotti, ktorý vytvoril jednu z hlavných postáva starého Davida, sa premiéry filmu už nedožil. Herci sú zvláštne bytosti, ktoré povedia režisérovi veľa o jeho filme aj vtedy, keď mlčia. Keď som Massima stratil, mal som ťažké depresie.“ Ozpetekove filmy by sme aj z jedného hľadiska mohli nazvať ženskými - jeho ženy sú silnejšie ako muži. „Ženy majú jednu rýchlosť navyše, a tá z nich robí zodpovednejších, citlivejších a silnejších ľudí. Ale nikdy sa nepýšia svojimi víťazstvami.“ Zaujímavé je, že sa čoraz väčšmi v súčasnej tvorbe objavujú motívy vzťahov medzi rodičmi a deťmi, zodpovednosti voči rodine.

Ďalšou snímkou, ktorá ašpiruje na pozornosť poroty pod vedením kanadského producenta Rocka Demersa, je - opäť generačná dráma, tentoraz zo súčasného Ruska. Režisérka Lídia Bobrovová vytvorila vo filme Babka priam až krutý portrét dnešného ruského vidieka, kde sa rozpadajú a rozpadli tradičné rodinné vzťahy. Hlavná hrdinka, babička Tusja sa obetovala pre svoje deti a vnukov, ale v okamihu, keď potrebuje ich pomoc, zostáva sama.

Alena Gašparovičová

Karlove Vary