Bezradne vedený rezort

Komentuje Ľudmila Koníková

Je medzi nami málo takých, ktorí by zastávali názor, že naše zdravotníctvo nepotrebuje zmeny. A tak sme celkom prirodzene čakali na reformu. Od koho iného, ako od zdravotníckych ministrov striedajúcich sa v riadiacom kresle v posledných trinástich rokoch. Vyzerá to však tak, že jej dnešnú podobu si okrem riadiacej sféry nikto takto nepredstavoval. Väčšina pacientov sa hnevá na poplatky, lekárnici protestujú proti nezaplateným dlhom, nemocniciam sa z viacerých dôvodov nepozdáva súčasný systém a zdravotné poisťovne varujú pred nedomyslenými krokmi dotýkajúcimi sa ich teritória. Z opozície sa ozýva, že legislatívne kroky nie sú reformné, ale antireformné. MUDr. Juraj Štofko, tieňový minister Smeru, v tejto súvislosti napríklad uviedol, že neobsahujú jedinú pozitívnu črtu, len samé represie. Podľa jeho vyjadrenia sa postihuje pacient, priplácaním za všetky výkony (v rozpore s ústavou), postihujú sa zdravotníci, ktorým sa znižujú platy na takmer minimálne mzdy. Reforma je teda zameraná jednoznačne proti pacientovi a zdravotníkovi. To odzrkadľuje bezradnosť nového vedenia rezortu, nie je to podľa neho nič čudné, ak sa pozrieme na zostavu ľudí zodpovedných za jej tvorbu. Mnohí nemajú skúsenosti z organizácie zdravotníctva, pravdepodobne si prečítali len zopár teoretických poučiek a niektoré kľúčové osobnosti reformy v zdravotníctve ani nikdy nerobili. Celú reformnú skupinu možno podľa jeho vyjadrenia doslova nazvať „kindermanažmentom“. Navyše v ich správaní pozorovať okrem nevedomosti hrubú aroganciu moci.

Nuž jedno je zatiaľ jasné, našim pacientom v tejto situácii niet veľmi čo závidieť. Nie že by sa nám nenúkali rozličné možnosti pomoci, teda, aspoň teoretické. Nedávno tu bola i medzinárodná konferencia Svetovej zdravotníckej organizácie, ktorej cieľom bolo podeliť sa s účastníkmi o výsledky štúdie na zhodnotenie zdravotníckych potrieb a možných dosahov na rezort . Nebolo to však jediné medzinárodné podujatie, kde si zúčastnení vymieňali skúsenosti a informácie, no nielen z posledného obdobia, ale aj z posledných rokov. Každodenný život nám však ukazuje, že prax je diametrálne odlišná od teórií, prognóz, sľubov i štúdií. Vrátane medzinárodných. Vyzerá to zrejme tak, že si pomôcť musíme sami. Aspoň v tých oblastiach, na ktoré by sme mali stačiť. Situácia v zdravotníctve však vzbudzuje pochybnosti, napríklad v súvislosti s otázkou, či rezortu, a tým aj nám ostatným, pomôcť skutočne chceme.