Myšlienky z kázne

V súčasnosti nás na Slovensku prekvapujú útoky na cirkev v niektorých masmédiách, v tlači aj v televíziách. Niektoré denníky priam programovo uverejňujú deň čo deň články proti cirkvi, niektoré televízie proticirkevné, ba protikresťanské a protináboženské programy. Každá zámienka je niektorým ľuďom dobrá na to, aby zaútočili na cirkev. Robia to často nemnohí, tí istí ľudia, ktorí píšu a ukazujú sa na obrazovke. V poslednom čase si niektoré denníky uľahčujú útoky proti cirkvi tým, že zaviedli tzv. Odkazovač, v ktorom uverejňujú tzv. listy čitateľov pod názvami Nie viera, ale zdravý rozum, Cirkev riadi štát, Cirkevná demagógia a podobne, no namiesto plného mena sa zbabelo uvádza ako autor „Vlado, Poprad, Juro z Banskej Bystrice, Iveta z Trenčína alebo jednoducho Čitateľ“. To je náramné zjednodušenie. My sme pred novembrom tiež vyjadrovali svoje názory otvorenými listami, vyjadrovali sme kritické poznámky, ale ja som sa podpísal vždy plným menom, aj keď ma za to predvolávali 30-krát na políciu, keď mi uvoľňovali skrutky na kolese auta a keď sa mi znova a znova pokúšali alebo rovno vlámali do bytu v Petržalke.

Cirkev sa pričinila o získanie slobody najmä priamosťou a statočnosťou mladých, študentov pod vedením kňazov. Dnes niektorí oslobodení útočia na cirkev často, bohužiaľ, podľa nás nečestne, bez rizika a pre veci, v ktorých cirkev bráni a ohlasuje pravdu a spravodlivosť a bráni život.

V týchto dňoch som pozeral a počúval časť priameho televízneho prenosu z nášho parlamentu v súvislosti so zákonom o potratoch. S úžasom som sa pozeral a počúval poslanca NR SR, ktorý vyhlásil kresťanstvo za najhanebnejšie náboženstvo a cirkev za najhanebnejšiu inštitúciu. Takéto surové slová nezazneli, aspoň podľa mňa, v slovenskom parlamente nikdy ani pred novembrom. Tento muž pozbieral útoky na cirkev asi z niektorých primitívnych brožúrok, v ktorých sa kedysi napríklad písalo, že cirkevní otcovia rozhodli až v 5. storočí o tom, či bol Kristus zviera, alebo človek, lebo vraj predtým mal meno baránok boží. Taká bola úroveň, takúto niekto zaniesol do slovenského parlamentu v SR. Aj takéto zvolené inteligencie máme v slovenskom parlamente v slobodnej Slovenskej republike. Keby sme sa tak mohli opýtať tohto poslanca... Ľudia takejto úrovne vytýkajú cirkvi, že zasahuje do vecí verejných a že chce ovplyvňovať život v národe a v štáte. Sv. Metod hneď na začiatku našich národných dejín zostavil pre potreby štátu právny kódex „Zakon sudnyj ljudem“. Z právnických spisov sv. Metoda je známe aj tzv. Napomenutie vladárom. Áno, cirkev zasahovala aj do vecí verejných, napríklad súdnych. Hovorila napríklad, že právoplatným svedkom pred súdom nemôže byť ten, kto vie o danej veci len z počutia, aj keby to bol župan. Tým chránila aj najchudobnejšieho človeka. Tak cirkev pomáhala rozvíjať aj na našom Slovensku od začiatku našich dejín civilizovaný, kultúrny a zdravý morálny život. Cirkev chráni spoločnosť a národ aj dnes a bráni tým dôstojný život nás všetkých v závažných veciach.

Cirkev bráni pravdu, bráni spravodlivosť, bráni život. Bráni aj život nenarodených. Veď potraty sú dnes priam pohromou. Od uvoľneného potratového zákona bolo na Slovensku zabitých niekoľko stotisíc detí. To je otrasný cintorín. Na Slovensku a v iných krajinách Európy je už viac pohrebov ako narodených. Svätý otec Ján Pavol II., ktorý roky a roky vyzýva národy postaviť sa proti kultúre smrti, postaviť sa za kultúru života, hovorí: Národ, ktorý si zabíja deti, nemá budúcnosť! Aj na Slovensku sa už rodí omnoho menej detí a budeme nuloví. Nedávno sme čítali, že ochranári prírody podali trestné oznámenie na podlých ľudí, ktorí zničili hniezda a nakladené vajíčka chránených vtákov. Aj nakladené vajíčka, myslelo sa, že zničili nielen vajíčka, ale že vo vajíčkach zničili dravých vtákov. Aké je to otrasné: Máme chránené vtáky, nemáme chránené

Ak cirkev bráni život, aj život nenarodených, niektorí ľudia na ňu útočia. No cirkev si plní svoju povinnosť, plní si svoju svätú povinnosť. My, veriaci, sme radi a sme šťastní, že je tu cirkev a že má odvahu hovoriť pravdu a brániť spravodlivosť. Áno, aj spravodlivosť. Cirkev vie, že mnohé manželstvá a rodiny majú dnes aj na Slovensku sociálne problémy, aby uživili deti. Tieto problémy však nemôžeme riešiť zabíjaním detí, lež sociálnou spravodlivosťou. Je potrebné zvyšovať zamestnanosť, treba ešte prísnejšie zabezpečiť, aby sa nerozkrádali stámilióny, najmä verejných peňazí, je potrebné umožňovať väčší rozvoj hospodárskeho života, ako radia odborníci, pre naše spoločné

Cirkev si nemusí pýtať povolenie od nijakého jednotlivého človeka. Či by sa smela a mohla vyjadrovať o živote na Slovensku. Cirkev je tu dlhšie než všetky iné organizácie. Slovensko žilo tisíc rokov s cirkvou. To by sme si mali uvedomovať my veriaci. Aj naši verejní činitelia, vzdelanci, učitelia i spisovatelia. A mali by si to uvedomovať aj tí, ktorí na cirkev útočia a pritom ani nevedia, na akú vekovitú ustanovizeň útočia. Cirkev po stáročia aj pre nich zachraňovala slovenskú domovinu. Toto všetko robila cirkev na Slovensku 1150 rokov našich dlhých dejín. Od prvého chrámu tu v Nitre, Pribinovho kostolíka z roku 828/9 a od prvej diecézy, ktorá bola založená tu v Nitre, pre celú strednú a východnú Európu, 100 rokov pred Pražskou diecézou i Ostrihomskou diecézou. A ako povedal Svätý otec aj pred Krakovom. Táto cirkev je stále živá a my žijeme v nej.

Ľudia okolo nás hľadia možno na cirkev rozlične, jedni ľahostajne, druhí azda s výčitkami, iní na ňu útočia a obviňujú ju, niektorí ju i hania... Niečo z týchto postojov možno pôsobí aj na nás. Možno chvíľami aj my zaváhame alebo zapochybujeme, keď vidíme niekedy aj my viac azda nedostatky, ktoré sú, žiaľ, aj v cirkvi. Než vidíme požehnanie cirkvi, možno ju viac kritizujeme, než jej pomáhame. Ale to všetko preto, že cirkev dobre nepoznáme a že nežijeme s ňou. Ak by sme mali cirkev naozaj radi a ak by sme ju považovali naozaj za svoju, i keby sme videli skutočne jej chyby, malo by nás to viesť k ešte väčšej vernosti, aby sme jej pomáhali. Keď je vlasť ohrozená zvonka alebo zvnútra, ten kto ju ma rád, ju neodsúdi a nezriekne sa jej. Ale urobí všetko, aby vlasť zachraňoval. Ak máme cirkev radi preto, že bola a je požehnaním, ešte vernejší by sme mali byť voči nej, keď je ohrozená nedostatkami! Taký je postoj vojaka k vlasti, taký je postoj syna k matke!

Moderná spoločnosť, žiaľ, aj na našom Slovensku, sa cez niektorých ľudí a cez niektoré hnutia dostáva na povážlivú naklonenú ľadovú plochu. A klesá stále hlbšie. Sebavedomie, odveké pokušenie, že človek sám je pánom života a sveta, rozožiera zdravý život. Neresti sa vyhlasujú za zdravie, najnemožnejšie lži sa vyhlasujú za vedu, hriech sa nazýva pokrokom, cnosť za spiatočníctvo a za temný stredovek sa vyhlasujú mnohé pozitívne veci, z ktorých národ žije a žil po stáročia. Čierne sa bez ostychu vyhlasuje za biele. Vymýšľajú sa hladké slová pre drsné veci. Zabitie nenarodeného dieťaťa sa nazve prerušením tehotenstva, zabitie starých ľudí sa zas nazve eutanáziou. Spoločnosť sa zbavuje príťaže a zlepšuje si ekonomiku. Tým, že zabíja deti a na programe je aj zabíjanie starých ľudí. Nacizmus šiel ešte ďalej a zabíjal plynom aj dospelých, ktorých pokladal za menejcenných a za príťaž. A to bola už naplno hrôza.

Kardinál J. Ch. Korec

(Publikované myšlienky sú z kázne nitrianskeho sídelného biskupa a kardinála J. Ch. Korca na sviatok sv. Cyrila a Metoda, ktorá odznela 5. júla 2003 na Kalvárii v Nitre.)