Všetko je o dôvere k vláde

Míting Hospodárskeho klubu - NEF 16. augusta roku 1999, z ktorého publikujeme fragmenty z niektorých vystúpení, mal niekoľko zásadných tém. Diskutovalo sa o problémoch slovenského hospodárstva, ktoré podnikateľov najviac pálili a iba pramálo sa na tom zmenilo. Mimoriadne rezonoval zákon o veľkej privatizácii, ktorého rozhodujúce ustanovenia obhajovala vtedajšia ministerka privatizácie Mária Machová. Zákon dodnes „testuje“ koaličných i opozičných stúpencov.

M. Machová to vtedy zdôvodnila slovami: „Návrh novely zákona č. 92/1991, tzv. zákona o veľkej privatizácii, by mal riešiť jeden podľa môjho názoru kontroverzný zákon - zákon o strategických podnikoch. Chceme ho pomocou tejto novely zrušiť a zaviesť režim, keď bude o prirodzených monopoloch v prípade ich privatizácie rozhodovať vláda. K tomuto návrhu nás vedie fakt, že vláda zodpovedá za hospodársky a sociálny rozvoj krajiny. Má právo si teda určiť, aké nástroje a opatrenia si na dosiahnutie týchto cieľov zvolí. Jedným zo základných je snaha dosiahnuť určitý pokrok v reštrukturalizácii národného hospodárstva v skvalitnení jeho hospodárskeho rastu. Privatizácia je jedným z nástrojov, ako možno dospieť k tejto reštrukturalizácii a k určitej kvalite ekonomického rastu. Samozrejme, že

otázka privatizácie

prirodzených monopolov je predmetom diskusií okolo dvoch základných bodov. Do akej miery v tej-ktorej etape hospodárskeho a sociálneho vývoja sa štát zúčastňuje formou svojho vlastníctva na ovplyvňovaní hospodárskeho a sociálneho vývoja? Proti tomu stoja názory, ktoré hovoria o tom, že v procese globalizácie ekonomiky úloha štátu cez takýto klasický nástroj začína ustupovať a hľadajú sa iné formy, ako zabezpečiť tzv. strategický záujem. Tí, ktorí sledujú diskusiu o podobe novely zákona, isto vedia, že jej jadrom je tzv. blokačný paragraf, pomocou ktorého by sa definoval minimálny podiel štátu v tom-ktorom podniku alebo sektore, ak má charakter prirodzeného monopolu. Ide napríklad o energetiku, či už o plynárenský alebo ropný priemysel. Ministerstvo hospodárstva však predložilo na verejnú diskusiu návrh energetickej koncepcie SR, kde sa jasne explicitne hovorí o tom, čo ostane v 100-percentnom vlastníctve štátu - centrálna prenosová sústava, dispečing, atómové elektrárne atď. Čiže už takto vopred je naznačená

určitá stratégia,

v čom by si štát chcel ponechať svoj nie 51- či 34-percentný, ale 100-percentný podiel. Zároveň sa objavil nový fenomén, že blokačný paragraf by mal byť uplatnený aj v prípade bankových inštitúcií... Počula som názory, že keď tieto blokačné paragrafy nebudú v zákone, zavládne tu „divoká privatizácia“. Prijatie tohto ustanovenia by však znamenalo niekoľko rizík. Prvé je riziko výnosu z privatizácie, v stanovení určitého percentuálneho podielu štátneho vlastníctva. V prvom rade je to skutočnosť, že v prípade minoritných podielov a ich predaja hrozí nebezpečenstvo, že tie rozhodujúce dve percentá môžu znamenať z hľadiska výnosnosti privatizácie nie rozdiel tisícov či miliónov, ale možno násobku týchto súm. Po druhé, geografický priestor, kde sa Slovensko nachádza, patrí vďaka udalostiam posledných rokov k rizikovým... Súčasne si treba uvedomiť, že aj v okolitých krajinách prebieha proces privatizácie, obdobné hospodárske subjekty sú takisto ponúkané strategickým investorom. Prostriedkov na zahraničné investície asi nebude prebytok a zahraniční investori budú starostlivo

zvažovať, kam

a do ktorých krajín pôjdu. A práve naše prostredie zároveň s určitým blokačným podielom štátu v podnikoch určených na predaj môže byť dôvodom, pre ktoré sa budú investori Slovensku vyhýbať. No a do tretice, hlásime sa k vstupu do EÚ. Tým deklarujeme isté princípy liberalizmu a zásady trhu EÚ. V tom prípade by snahy o určitú blokáciu a vopred stanoveného podielu, ktorý je vylúčený z privatizácie, mohli záujmy, a teda aj úsilie vlády o zabezpečenie hospodárskeho a sociálneho rozvoja skôr obmedziť ako podporiť."

(r)