ČO S TOTALITOU?

Peter Kasalovský

Bude to päť rokov, čo ma znepokojil svetoznámy americký politológ John Naisbitt. Je podpísaný ako spoluautor bestselleru Megatrendy 2000 z konca 80. rokov. Prispel nielen k všeobecne prijateľnej, ale aj k príťažlivej vízii vývoja sveta a vôbec civilizácie. Nie nerealizovateľnej (!). Spolu s P. Aburdenovou sa ňou postarali aj o vlnu nadšenia či skôr o dobrý pocit, ale aj optimizmus mnohých svojich súčasníkov.

Bol na mítingu Hospodárskeho klubu (NEF), ktorý mu vzdal poctu nielen Zlatým biatecom, ale najmä spontánnym potleskom. Na súkromnej večeri mi však dal za pravdu v tom, že z predpovedí obsiahnutých v knihe Megatrendy 2000 sa naplnilo príliš málo. „Svet je komplikovanejší a pre najširšie vrstvy vôbec nie je príjemnejší či lepší ako v tom čase, keď sme dali knihu do tlače,“ dodal vtedy J. Naisbitt.

Slávny spoločník však zdôvodnil, prečo aktuálny svet a ľudia v ňom neharmonizujú s predpoveďami z Megatrendov 2000. Predovšetkým preto, že sa nemenia pomery v prospech ľudskosti a niet novej morálky. Akoby bolo nemravné či priam nemožné, aby väčšina bohatých, vnímaných aj ako úspešných, mala bytostný záujem o rozumné riešenia vecí verejných. Nielen z hľadiska prospechu pre nich samotných.

Čo sa musí stať, aby bohatí a zároveň úspešní vyšli po vlastných zo svojich novodobých hradov a zámkov, zo svojho prepychu na sto a viac rokov a všetkými zmyslami vnímali svoje okolie? Čo sa musí stať, aby sa poľudštili a nevnímali ako bežnú daň za svoj zisk, za svoju osobnú prestíž a za rast svojho majetku biedu a pády iných do bahna? Problémom je akoby večná ľudská predstava a túžba po bezstarostnom živote.

S J. Naisbittom sme sa zhodli, že je veľmi príjemné nemať starosti, venovať sa do sýtosti svojej práci, záľubám a blízkym, a byť chránený pred vonkajším svetom. Avšak riziká konfliktu s ním sú čoraz väčšie a vyhranenejšie. Pokiaľ je človek vo svojom skleníku, tak je ochotný platiť za tú ilúziu o bezstarostnosti najvyššiu cenu, ktorou je, že prehliada a znáša, ba až rešpektuje násilie a neprávosť voči iným.

Podoby násilia a neprávostí sú všeobecne známe. Týkajú sa čoraz väčšieho počtu súčasníkov, z ktorých si mnohí pred rokmi mysleli, že revolúciou sa im postaví hrádza. Možno sa aj postavila, ale z príliš sypkého materiálu. Nevydržala ani tlak malej, tobôž nie väčšej a tej veľkej privatizácie „na pokračovanie“. Je zabudnutou aj tými žijúcimi pseudorevolucionármi, ktorí tak zanietene brojili proti niekdajšej totalite.

Mnohým sa nebude páčiť konštatovanie, že tu máme novú totalitu. Vznikla preto, že hrádza proti nej po revolučnom mesiaci-dvoch zmizla. A mnohí si do nemoty opakovali a hundrú dodnes, že všetko zlé je na niečo dobré a presviedčajú sa, že „novᓠmoc sa predsa len musí naučiť rozumne a v záujme väčšiny vládnuť. Aby lepšie bolo alebo aspoň nie horšie. A dnes, mlčiac občiansky, tak zázračne kmitajú v práci.

V našej krajine je stále dosť čestných, slušných a skromných ľudí. Takých, ktorí vnímajú svoju zodpovednosť za rodinu aj seba, a majú svoj svet. V ňom už nie je priestor na lži a klamstvá, na demagógiu. Odmietajú a zavrhujú tých, ktorí nemajú zdravý rozum a sú bez takých výsledkov, ktoré by prispievali k lepším podmienkam na podnikanie a prácu, a teda následne k vyššej kvalite života.

Popri nich sa geometricky rozmnožujú nositelia totality a dehumanizácie našej spoločnosti. Spájajú sa do klanov v regiónoch aj celoštátne. Zneužívajú svoju pozíciu a na tisíc spôsobov deklasujú ideály o právach občianskych aj ľudských. Nejde len o politikov, ale o celý rad štátnych úradníkov, ktorým ide len o to, aby občania konečne pochopili a správali sa podľa tej pravdy, že sú mierne významní len v čase volebnom.

Dvadsať percent rodín si žije v skleníkoch, odhadujem. Keď niekto z tej skupiny vyjde na čerstvý vzduch, tak sa preľakne, že o všetko príde a poriadne komplikuje život ostatným (z väčšiny). Správa sa neštandardne, pokiaľ máme na mysli odveké ľudské ideály. Rovnako ako vo svojej skleníkovej pevnosti, tak ani mimo nej nepociťuje silu písaných ani nepísaných zákonov a podľa toho sa správa - koná.

Je veľkou pravdou, že väčšinou ide o tých, ktorí rástli takmer až do neba s novým režimom. Slobodne a bez hraníc, a nestrestane za hlúposť, neodbornosť, arogantnosť s nezákonnosťou, a teda za konkrétne činy proti demokracii, t. j. proti väčšine. Vyzerá to pomaly tak, podľa odpočutých názorov medzi ľudom, že najlepšie sa v tejto spoločnosti darí či žije „oficiálne nepuncovaným“ lotrom a kriminálnikom.

Je nemilé, trápne a pre niekoho aj šokujúce, že tá naša prenádherná, prijateľná a všeobecné nadšenie vyvolávajúca vízia o budúcnosti spred štrnástich rokov dopadla rovnako neslávne ako predpovede z Megatrendov 2000. Aj v našom malom svete, ktorým je Slovensko, je všetko dokázateľne komplikovanejšie a vo vzťahoch vyostrené a väčšine vôbec nie je ľudsky lepšie ako kedysi.

Kedysi bohovia aj polobohovia z bájnych čias, cisári aj králi, prezidenti aj všakovakí generálni tajomníci, premiéri aj ich ministri, netvory aj krásky, obri aj piadimužíci, ale možno aj ľudkovia priam kozmickí, pokiaľ chceli mať ten slastný pocit z užitočnosti pre iných, tak vstupovali bez ochranky medzi ľud. Netraduje sa, že by sa niektorý z nich sťažoval na jeho nezáujem či nepodnetnosť vo veciach štátnych.

Peter Kasalovský