ÚPLATKY A KORUPCIA

Korupciu a etické slabiny rezortu zdravotníctva v určitých oblastiach potvrdili u nás už viaceré prieskumy. A to nielen naše, ale aj zahraničné. No pre skutočne pozoruhodný krok sa rozhodol najvyšší šéf rezortu. Chce totiž zoficiálniť úplatky v zdravotníctve. Podľa riadiacej zdravotníckej sféry by sa tieto peniaze po novom mali dostať miesto do lekárovho vrecka na konto nemocnice. Pacient za to môže žiadať lepšie služby, kratšiu čakaciu lehotu na operáciu, či vybrať si lekára, ktorý ho bude operovať. Už v piatkovom vydaní Hospodárskeho denníka sme v úvodnom materiály otvorili tento problém a v podtitule položili otázku - prečo minister zdravotníctva radikálne nerieši úplatky a korupciu vo svojom rezorte? Názov článku bol Chrapúnstvo až svinstvo. Po reakciách z Kežmarku, Veľkého Krtíša a Oravy dnes prinášame odpoveď na naše otázky od MUDr. Jozefa Karaša, MPH, riaditeľa NsP v Starej Ľubovni. Uviedol, že sa snažil o objektivitu z jeho pohľadu a skúseností, zo zorného uhla riadiaceho pracovníka menšej okresnej nemocnice. MUDr. J. Karaš je presvedčený, že „tieto problémy závisia aj od lokality zariadenia, ekonomickej sily obyvateľstva, adresnosti zamestnancov nemocnice v danom regióne a ďalších faktorov. Je fakt, že systém je ťchorýŤ všeobecne, ak sa nevyriešia systémové zmeny a neposilnia ekonomické i legislatívne prvky, budeme sa trápiť ďalej a najviac na to doplatí pacient“, uviedol spomínaný riaditeľ. V súvislosti s našou otázkou, v ktorej sme skonštatovali, že minister zdravotníctva priznal nedávno „taxy“ za zdravotnícke výkony mimo oficiálneho režimu zdravotného poistenia (úplatkárstvo, resp. korupcia sa v zdravotníctve ani slušnejšie vyjadriť nedá), nás

zaujímal rozsah

a objem tohto javu. MUDr. J. Karaš uviedol: „Pripúšťam, že v systéme zdravotníctva na Slovensku tento jav vo väčšej či menšej miere, v závislosti od zariadenia, existuje. Podľa mňa to súvisí s celkovým vývojom v slovenskej spoločnosti. V zdravotníckom systéme, kde sa kríza od roku 1989 permanentne prehlbuje, má narastajúci charakter. Je to systémový nedostatok. Opakujem však, že miera tohto javu závisí aj od kvality vybudovaných pracovných vzťahov a od kvality starostlivosti o pacienta v konkrétnom zariadení. Najdôležitejším prvkom je tu však nevyriešenie motivačných pravidiel u zamestnancov zdravotníckych zariadení. Na to, aký je objem tohto javu, neviem odpovedať.“ Ďalej sme sa spytovali, či je spomínaný riadiaci pracovník za „legalizáciu“ tohto javu a ako vlastne hodnotí lekársky stav a zdravotníckych pracovníkov vôbec z hľadiska tohto problému? Podľa riaditeľa ľubovnianskej nemocnice je možné, ako už uviedol, tento problém vyriešiť stanovením

jasných pravidiel

v motivácii zdravotníckych pracovníkov. Odmena za prácu musí byť taká, aby zdravotníckemu pracovníkovi nestálo za to zaoberať sa týmto problémom. Súvisí to však aj s politicko-ekonomickou stabilitou a kultúrou našej spoločnosti. „Myslím si, že drvivá väčšina zdravotníckych pracovníkov sú slušní ľudia a vykonávajú si svoju prácu zodpovedne, profesionálne a ich vzťah k pacientom je seriózny, morálne čistý. Ak si však pacienti chcú vybrať napríklad operatéra, ktorého považujú za najlepšieho vo vzťahu k riešeniu vlastného problému, malo by to byť postavené na legálnu úroveň. Je to však už jeden z možných prvkov motivačných pravidiel daného zdravotníckeho zariadenia,“ uviedol pre Hospodársky denníku MUDr. J. Karaš. Zaujímalo nás však, prečo stavovské organizácie a zodpovední v zdravotníckych zariadeniach nekonajú proti takejto činnosti? Veď je to z hľadiska pacientov, ale aj neúplatných zdravotníckych pracovníkov nielen nekorektné, ale doslova „chrapúnske“? Odpoveď sa začala úvodzovkami. „Problém nie je možné vyriešiť myslením, ktoré daný problém kreovalo. To povedal Einstein. V prenesenom význame to platí aj pre tento prípad. Tu ide o systémový nedostatok. Problém bude vyriešený vybudovaním seriózne fungujúceho systému. Jednotlivé riešenie

prípadov úplatkárstva

je možné iba po zoficiálnení, a to sa v zdravotníckom systéme vyskytuje iba málo. Ak mám hovoriť o zodpovednosti za zariadenie, kde som riaditeľom, tak musím úprimne konštatovať, že takéto problémy som za mojej existencie neriešil,“ vyhlásil riaditeľ NsP v Starej Ľubovni. Nuž a či sú v tejto časti východoslovenského regiónu pod tlakom lobistických štruktúr pri nákupe zdravotníckeho materiálu a techniky? Slová zo zdravotníckeho terénu hovoria jasnou rečou: „V posledných štyroch rokoch sa v nemocnici urobilo viacero krokov na zefektívnenie činnosti. Máme dobré výsledky v hospodárení s liekmi a so špeciálnym zdravotníckym materiálom. Že hospodárime dobre dokazuje aj to, že už piaty rok, berúc do úvahy narastanie cien a infláciu, máme na ne rovnaké náklady. Musím ešte zdôrazniť, že výkonovo sme išli hore. Čo sa týka lobizmu, použil by som radšej termín ťobchodný tlak firiemŤ, je prirodzený. Obchodné rokovania boli a aj budú. Závisí len, či manažmenty zdravotníckych zariadení dokážu tomu odolať a či ťvybojujúŤ pre seba prijateľné podmienky. My sme

zatiaľ odolali

a ceny liekov a špeciálneho materiálu sú pre nás výhodné.“ Toľko informácie z východu. Riaditelia „veľkých“ bratislavských nemocníc zatiaľ mlčia...

Za najväčší problém v tejto oblasti pacienti, ktorým sa veľmi nechce do oznamovania negatívnych javov na polícii alebo kompetentným či zodpovedným, považujú, že fakty sa ťažko dokazujú, lebo zvyčajne stojí svedectvo proti svedectvu. A tiež odpoveď na otázku, kto by ich už potom len zoperoval a ako? V súvislosti s navrhovaným ministerským „riešením“ sa už ozvali z medicínskeho terénu aj hlasy, že peniaze pribúdajúce na konto nemocnice asi nebudú znamenať pre lekárov, ktorý si už zásluhou takéhoto systému zvykli na určitý životný štandard, nejakú osobitnú motiváciu. Čo to teda v konečnom dôsledku môže znamenať? Nuž len toľko, že na Slovensku sa ešte aj úplatky predražia. Táto téma na stránkach našich novín vyvolala aj ďalšiu reakciu, spontánnu, vraj sme šliapli do riadnych pomyjí. Nuž, keďže ide o pliagu, ktorú by ktosi

chcel legalizovať

a so zreteľom na tých zdravotníckych pracovníkov, ktorí si nevyžadujú

„všimné či najrôznejšie úplatky“, ako aj na pacientov potlačených do pozície nevoľníkov, poskytujeme ďalej priestor na vyjadrenie. Vzhľadom na to, že ide o mimoriadne vážny negatívny jav s dosahom na vysoké percento našej populácie a navyše týkajúci sa väčšinou ťažko chorých a starých ľudí, ktorí nie sú schopní sami sa brániť, uvítame, samozrejme, aj osobné skúsenosti tých, ktorí sú mimo rezortu.

Ľudmila Koníková