TOLERANCIA

A. F. Zvrškovec

Dejiny kresťanstva sú, a určite aj v budúcnosti budú, zdrojom poučenia pre všetkých tých, ktorým náboženské presvedčenie a viera vo funkčnosť modernej spoločnosti nie sú ľahostajné. 2000 rokov hľadania rovnováhy medzi životom verejným a náboženským poznačilo tak cirkevnú, ako aj verejnú organizáciu. Kresťanstvo sa do nášho vedomia dostáva v období Rímskej ríše a trvalo viac ako 300 rokov, kým sa v roku 313 cisár Konštantín I. s cirkvou dohodol na tzv. rozdelení sfér vplyvu.

Naša slovansko-slovenská história tak v oblasti hľadania vlastnej národnej, ako aj cirkevnej identity, je poznačená vplyvom nielen vnútorných rozbrojov cirkevných, ale aj neskoršie konfliktami pri hľadaní tzv. slovanskej vzájomnosti. Tým, že sa fransko-nemecké kmene nechali pokrstiť biskupmi rímskymi a slovansko-venétske kmene biskupmi byzantskými, sme sa dostali do víru organizačne náboženských konfliktov, ktorých výsledkom je aj dnešný stav vzťahov medzi Germánmi a Slovanmi. História pokrstenia obyvateľov územia, na ktorom sa dnes nachádza Slovensko, je cirkevnou detektívkou, ktorá by určite obstála ako bestseller na celom svete.

Keď pápež Kornélius v roku 251 zvolal do Ríma biskupov, zúčastnil sa na tomto stretnutí aj biskup z Birgétia. Birgétium bolo v tom čase dnešné Komárno. Národy, ktoré sa vtedy nachádzali na území Slovenska, boli nielen Markománi, Rimania, ale aj Venéti, t. j. Slovania. Nálezy v Iži a rímske záznamy o povolení sa Venétom usadiť v Panónii toto jednoznačne potvrdzujú. Biskup v Komárne nemohol robiť nič iné, ako kresťanskú misiu, t. j. krstiť a kázať. Nie všade v Rímskej ríši bolo prenasledovanie kresťanov také dôsledné ako v samotnom Ríme. Čím ďalej od centra, tým väčší priestor dostávali veriaci a cirkev samotná. Už v roku 318 dostávajú biskupi právo súdiť v sporoch medzi veriacimi v Rímskej ríši. Týmto sa rímska spoločnosť prvý raz stáva spoločnosťou, ktorá deleguje verejné právo do rúk náboženských skupín. Takýmito rozhodnutiami sa Rímska ríša ešte viac oslabila, a keď Huni okolo roku 375 vpadli na územie, ktoré sa vtedy nazývalo Ostrogótskou ríšou, nebolo sily, ktorá by im v tom zabránila. Treba povedať, že Ostrogótska ríša nebola len sídlom tzv. Ostrogótov, ktorí ju administratívne dostali od Ríma, ale územím obývaným Venétmi a Alánmi, ktorí tiež mali svoj pohľad na svet toho času. Keď bol v roku 341 vysvätený biskup Wulfila, preložil tento do gotštiny sväté písmo a gotština - germánčina sa stala novým liturgickým jazykom. Keď v roku 375 zomiera cisár Flavius Valentínius I., známy z bojových výprav na naše územie, tak je situácia vo vtedajšom svete viac ako komplikovaná. Nielenže bojoval proti Kvádom - Svébom a ich spojencom Venétom a Alánom, ale mal problém aj s novou organizáciou ríše a cirkvi. Už v roku 330 premiestnil cisár Konštantín I. sídlo Rímskej ríše do Konstantinopolu a Rím aj napriek tomu, že bol sídlom pápeža, sa stal provinciou. V cirkvi začal administratívny boj o ovládnutie cirkevnej organizácie a duševný boj o tlmočenie Kristovej misie a pohľadu na Ducha svätého. Medzi rokmi 320 - 350 došlo k prvému vážnemu rozkolu v kresťanskej cirkvi, keď rímsky výklad pohľadu na Otca Syna sa líšil od tzv. arianistického výkladu, ku ktorému sa pripojil cisársky dvor. Východný Rím mal jeden výklad a západný Rím iný. Každý mal svojich biskupov a právo krstiť. Západný Rím nazval jednoducho tých, ktorí v mene východného Ríma (Byzancie) začali prenasledovať tých, ktorí boli verní výkladu západného Ríma - barbarmi. Táto nábožensko-politická vojna trvala niekoľko storočí a zúčastnili sa jej aj Slovania. Je mimo všetkých pochybností, že slovanské kmene boli pokrstené už niekedy medzi rokmi 250 - 300. Tým, že neboli pokrstené rímskymi biskupmi sa cirkevno-administratívne na takéto pokrstenie nejako zabudlo. Tolerancia už v tom čase bola nástrojom svetských vládcov a nie tých, ktorí hlásili lásku voči svojmu blížnemu. Keď v roku 406 vandalská armáda, ktorej jadro tvorili venétsko-slovanské kmene pri meste Mainz poráža Vizigotov ako zástupcov vtedajšieho západného Ríma, je z historických záznamov jasné, že obidve armády boli pokrstené a bojovali proti sebe v mene toho istého boha. Keď táto, z pohľadu Ríma, vandalská armáda vyčistila Gáliu a Pyreneje od biskupov veriacich na rímsku alternatívu, tak nie je náhodou, že byzantský cisár jej poskytne loďstvo, aby sa cez Gibraltár prepravila do Afriky a pokračovala vo svojej misii.

V roku 429 bola v severnej Afrike založená nie prvá Germánska ríša, ako to hovoria cirkevné dejiny, ale prvá Slovanská ríša. Táto ríša, ktorej oficiálne náboženstvo bolo kresťanstvo, zanikla až v roku 536. Naši predkovia dobyli nielen Kartágo, ale v roku 455 aj samotný Rím. Nielen iní, ale aj naši predkovia šírili kresťanstvo mečom. Možno by lepšou definíciou bolo, že naši predkovia šírili mečom jeden kresťanský názor pred iným už medzi kresťanmi. Nebolo nič zvláštne v tom, že tí, ktorí prijali ich názor, sa znovu dali pokrstiť. Tí, ktorí tento názor neprijali, sa, žiaľbohu, museli rozlúčiť so životom a stali sa mučeníkmi. Keď však naši predkovia dostali chuť na veci svetské a neuspokojili sa s cisárskym prídelom, nezdráhal sa spojiť svoje sily východorímsky vládca so svojim nepriateľom v Ríme na ich porážku. Až do roku 1054, keď nastáva tzv. veľký cirkevný rozkol, čiže rozpad kresťanstva na grécko-ortodoxnú cirkev a na rímsko- katolícku cirkev, pokračujú vnútorné cirkevné boje o moc a právo výkladu života a smrti Ježiša Krista. V perspektíve týchto konfliktov treba vidieť nielen sťahovanie národov, ale aj tvorbu európskeho práva a vznik národných štátov.

Bolo by spoločensky osožné a bolo by prejavom tolerantnosti a zmierenia v cirkvi, keby slovenskí cirkevní zástupcovia pri príležitosti pápežskej návštevy požiadali, aby cirkev zo svojich archívov uvoľnila informácie, ktoré by objasnili časť našej histórie medzi rokmi 250 - 600.

A. F. Zvrškovec

V súvislosti s obsahom aj tohto článku poslali včera reprezentanti Hospodárskeho klubu (NEF) oficiálnu prosbu pápežovi Jánovi Pavlovi II., aby boli sprístupnené cirkevné dokumenty, ktoré by pomohli objasniť slovanskú históriu v období rokov 250 až 600 n. l.