Prvý obchod sme uzavreli my

Kjótsky protokol ponúkol historickú šancu, treba ju využiť

Slovenská republika ratifikovala Kjótsky protokol vlani na jar. Pripomeňme, že podľa jeho znenia musia zmluvné strany protokolu znížiť v rokoch 2008 - 2012 emisie skleníkových plynov celkovo v priemere o 5,2 % z úrovne roku 1990. Slovensko konkrétne o 8 %. Podľa vyjadrenia zástupcov ministerstva životného prostredia nejde o ťažkú úlohu, lebo Slovensko je v relatívne dobrej pozícii. Pokles priemyselnej výroby od roku 1990, odstavenie viacerých neefektívnych výrob, vysoký podiel energie vyrobenej v existujúcich jadrových elektrárňach, ako aj investície mnohých podnikov do ochrany ovzdušia vytvárajú predpoklad na to, že emisie skleníkových plynov netreba radikálne znižovať. Konkrétne by malo mať Slovensko „k dobru“ približne 250 miliónov ton emisií oxidu uhličitého. Presný odhad je ťažko urobiť aj vzhľadom na skutočnosť, že po predčasnom odstavení jadrovej elektrárne V-1 v Jaslovských Bohuniciach bude treba chýbajúci výkon nahradiť. Keďže dobudovanie mochovských dvoch blokov je zatiaľ viac nereálne ako reálne, východiskom zostávajú len zdroje na fosílne palivá. V každom prípade však Slovensko má výhodnú pozíciu, lebo môže emisie, ktoré „má k dobru“ a tiež, ktoré získa tým, že firmy ešte znížia emisie, predávať. Práve tento predaj predstavuje jeden z troch mechanizmov flexibility Kjótskeho protokolu. To, že pre štátnu pokladnicu a najmä podnikateľské subjekty sa núka

historická šanca

zarobiť na biznise s novou komoditou, pochopili včas nielen predstavitelia rezortu životného prostredia, ale aj niektoré firmy. A tak už koncom minulého roka získala japonská Sumitomo Corp. práva na emitovanie 200-tisíc ton jednotiek ekvivalentu oxidu uhličitého, s ktorými mohla obchodovať SR vďaka znižovaniu emisií v krajine. Tento obchod realizovala spoločnosť Menert Šaľa a schválil ho aj vládny kabinet. Podľa vyjadrení zainteresovaných išlo vôbec o prvý obchod, ktorý sa na svete uskutočnil v rámci medzinárodného obchodovania s emisiami. Z vysvetlenia Ivana Mojíka, riaditeľa odboru ochrany ovzdušia MŽP SR, vyplýva, že pred niekoľkými dňami sa uskutočnil ďalší menší obchod s jednou európskou firmou. Aj ten realizovala spoločnosť Menert. MŽP SR už pripravilo základné kritériá obchodu s emisiami. Z obsahu schválených zásad vyplýva, že s emisiami je možné obchodovať až vtedy, keď sa úspory nielen preukážu, ale ušetrené množstvá sa budú môcť kontrolovať. Dôležitá je aj registrácia emisií, vypracovanie tzv. národných alokačných plánov a pod. Podľa informácií, ktoré sa nám podarilo získať, viacerí investori projektov (výstavba nových energetických zdrojov okrem jadrových elektrární, rekonštrukcie tepelných zariadení, budovanie skládok odpadov) prišli do SR preto, lebo sa chcú s ušetrenými emisiami zapojiť do perspektívneho obchodu. Jednoducho,

zarobiť chcú

všetci. Preto mnohé významné bankové inštitúcie už avizujú podporu projektom, ktorých cieľom je znižovať oxid uhličitý. Škoda len, že svetové spoločenstvo sa odmietavo postavilo k návrhom, aby sa aj výstavba či rekonštrukcie jadrových elektrární zarátavali do ušetrených kvót. Keby zmenilo postoj, určite by šmahom ruky zmizol problém so získaním zdrojov na dostavbu Mochoviec bez štátnej záruky. Dodajme, že Kjótsky protokol z roku 1997 o znižovaní emisií skleníkových plynov, ktorý obsahuje konkrétne záväzky jednotlivých krajín sveta, ešte nenadobudol platnosť. Situáciu skomplikoval najmä fakt, že USA ako najväčší producent emisií oxidu uhličitého na svete protokol bojkotujú. Po jeho ratifikácii Kanadou a prísľube predstaviteľov Ruskej federácie o pristúpení k protokolu prestáva byť osud dokumentu neistý. Splní sa tak totiž podmienka, že ho musí ratifikovať najmenej 55 zo 160 zmluvných štátov dohovoru, na ktoré spolu pripadá 55 percent emisií oxidu uhličitého všetkých priemyselne vyspelých krajín. Tromf drží teda v rukách Rusko. Jeho predstavitelia si

kľúčovú pozíciu

uvedomujú a pustia ho z rúk zrejme vtedy, až keď im ústretovosť prinesie úžitok aj v iných smeroch. Podľa informácií, ktoré sa nám podarilo získať, vyjednávania s Ruskom sú na dobrej ceste a definitívny verdikt by mal zaznieť v najbližších mesiacoch. Preto aj uvedené obchody spoločnosti Menert prebehli zatiaľ len čiastočne. Hoci Japonci zaplatili určitú zálohu, ušetrené jednotky získajú, až keď vstúpi do platnosti Kjótsky protokol. Odborné odhady ceny za tonu ekvivalentu oxidu uhličitého sa pohybujú okolo troch až piatich dolárov. Európska únia nechce strácať čas a zatiaľ schválila vlastné pravidlá hry pre obchod s týmito emisiami. Smernica o obchodovaní s emisiami skleníkových plynov v EÚ, ktorú nedávno schválil Európsky parlament, okrem iného zavádza na obchodovanie trojročné obdobie od 2005 do 2007 (čo Kjóto nepozná). Smernica hovorí aj o alokácii ušetrených objemov emisií na firmy. To znamená, že každá firma, každý podnikateľský subjekt

dostane kvótu,

s ktorou môže obchodovať. Hoci uvedená smernica ešte nerieši, ako budú obchody prebiehať s nečlenskými krajinami EÚ, a jasno nie je ani v iných otázkach, predsa len znamená výrazný krok dopredu, od proklamácií ku konkrétnym opatreniam. A k príprave na obchod s emisiami. Tie sa podľa viacerých odborníkov o pár rokov stanú komoditou, s ktorou sa bude obchodovať na úrovni porovnateľnej s ropou. Predbežné odhady ročného obratu sa pohybujú od 60 do takmer neuveriteľných 200 miliárd USD ročne. Podľa I. Mojíka bude treba aj v SR rozdať firmám určité kvóty emisií oxidu uhličitého. Tie nebudú môcť prekročiť, a keď naopak do ovzdušia emitujú menej, môžu s ušetrenými množstvami podnikať. V rámci alokácie kvót však ministerstvo životného prostredia chce odmeniť všetkých znečisťovateľov, ktorí v predchádzajúcich rokoch investovali do znižovania emisií. Ich snahu a určitú uvedomelosť treba oceniť. To znamená, že síce nedostanú takú kvótu, ako mali pred začiatkom investícií, ale určite dostanú viac, ako emitujú v súčasnosti. „Musíme si všetci uvedomiť, že teraz je naša šanca,“ zdôrazňuje I. Mojík. Prečo? Princíp obchodovania je v tom, že krajina, ktorá produkuje menej emisií, ako má stanovené kvóty, môže časť svojej

rezervy predať

inej krajine. Napríklad Japonsku či niektorým členským krajinám EÚ, ktoré musia preukázať zníženie emisií za vlastnú krajinu. No ak Rusko a Ukrajina vstúpia do arény, doslova zahltia trh. K dispozícii majú obrovské rezervy na predaj. Navyše, vo veľkých množstvách, čo bude pre potenciálnych záujemcov lukratívne, lebo nebudú musieť skladať napríklad 10 miliónov ton oxidu uhličitého z desiatok menších obchodov. A tak Slovensko môže konkurovať len tým, že bude rýchlejšie, dobre pripravené a celý proces bude transparentnejší.

Zdena Rabayová