NA ČOM STOJÍ NAŠA SPRAVODLIVOSŤ?

Peter Kasalovský

Minulý týždeň musel Najvyšší súd SR zrušiť jeden trest doživotného väzenia pre porušenie práv obhajoby Krajským súdom v Prešove. „Justičná hanba“ trvala tiež iba jeden deň, ale je to ďalší dôkaz o tom, z akej kvality je materiál jedného z nosných pilierov našej demokracie. Justícia je stále taká nezávislá, že v celom rade prípadov je závislá(!). Predovšetkým preto, že viac ako dosť sudcov rozhoduje podľa svojho najlepšieho vedomia a svedomia.

Súdnictvo však musí posudzovať skutkovú podstatu vo veciach trestných aj vo všetkých ostatných prioritne podľa Ústavy SR a zákonov. S najlepším vedomím a svedomím si totiž nevystačí. Posudzovanie skutkovej podstaty a vôbec faktov podľa tohto princípu nie je vylúčené, ale možné najskôr o 50 rokov. Justičných pochybení a v dôsledku neprávostí je totiž viac ako dosť. Ich následná náprava je zo všetkých stránok veľmi drahá.

V nejednom prípade sa občan alebo firma nedožijú súdnej satisfakcie v čase, keď to má pre ich život a pôsobenie význam. V lepšom prípade štát, teda daňoví poplatníci zaplatia náhradu škody, ktorú má na svedomí justícia. Koľkí poškodení sa však vopred vzdajú boja so súdnou mocou, pretože naň nemajú dostatok financií?! Je ich nemenej ako tých, ktorí boli poškodení trestnou činnosťou alebo boli poškodení inak, a nejdú sa súdiť.

Konečne treba povedať aj to, že náprava „pochybení“ je veľmi drahá len pre tých, ktorí boli konkrétnymi sudcami a ich rozsudkami poškodení. Nielen finančne, ale najmä občiansky a vôbec ľudsky. Sú ponížení a neraz knokautovaní „v mene republiky“. Na rozdiel od sudcov, ktorí pochybili procesne alebo nevnímali zákony, prehliadli konkrétne a jednoznačné fakty. Avšak naďalej sú príslušní priam k božskému stavu, ktorý si tak tvrdo

De facto máme neomylných a nestrestateľných občanov - sudcov. Principiálne, ale podľa všetkého neadekvátne pomerom transformujúcej sa spoločnosti. Nič na tom nemení fakt, že väčšina sudcov je profesionálne zdatná a má osobnú prestíž. Lenže dobyť sa spravodlivosti v želateľnom čase je nielen čoraz drahšie a pre mnohých občanov, resp. firmy finančne neúnosné, ale aj nemožné, pokiaľ konkrétny sudca „pochybí“.

Naša justícia a všetko, čo s ňou súvisí, sa tvári, že jej ide len a len o spravodlivosť. Celý systém je však založený na tom, že súdne konanie môže prežiť iba ten, kto na to má. Je dosť často kruté a urážajúce dôstojnosť občiansku. Je skôr vecou solventnosti ako jednou z pevných istôt nášho štátu. Viaceré súdne konania, nekonania, celý rad verdiktov a k tomu zverejnené prípady korupcie nie sú už len mementom, ale výzvou na zmeny.

Problémy justície nie sú neznáme, ale na jej imidži sa roky nič nezlepšuje. Do verejnosti sa dostávajú nanajvýš správy o personálnych bojoch, ojedinele o navrhovaných kárnych postihoch, ťažkanie si na pracovné podmienky, na vyťaženosť a mzdy. Justičná moc je navonok akoby v najlepšom poriadku, a to napriek verejnej mienke. Pokiaľ sa jej nezávislosť chápe ako imunita voči zodpovednosti za chyby, tak je to ako veriť v odzbrojenie.

Ak už je na rozsudkoch napísané „V mene Slovenskej republiky“, tak sudca musí niesť zodpovednosť za jeho obsah. Nateraz sa to javí ako ilúzia, ktorá je však realitou v nejednom štáte EÚ. A nejde predsa len o justíciu. Bez skutočnej zodpovednosti za svoje rozhodnutia pri výkone funkcie, ktoré majú za následok škodu alebo ujmu občanom, resp. nezákonnosť, sú totiž ústavní činitelia, lebo sa k svojmu mandátu dostali z vôle ľudu.

Pomaly, ale isto spejeme do stavu, keď sa začneme zaujímať o to, ako funguje štát a či jeho „služobníci“ konajú v záujme jeho občanov. Absurdít je už dosť, a snahy o vládnutie či pôsobenie bez kontroly sú veky veľkým lákadlom. Dokonca v našej ústave sa objavilo, že výsledok referenda musí schváliť deväťdesiat poslancov. S takou poistkou vládnej moci proti možnej vôli väčšiny z väčšiny voličov sme vstúpili do novej republiky a platí dodnes.

Rozmýšľajme už konečne, ako rozvíjať demokraciu. Nie je o nič horšia, ale ani lepšia ako v krajinách, ktoré majú byť naším príkladom. Nikde však nie je napísané, že nemôže byť lepšia, adekvátnejšia voči potrebám a imperatívom doby. Ako spoločnosť sme totiž v pohybe. Vyvíjame sa do kvalitatívne nových a v nejednom ohľade špecifických vzťahov, ale z hľadiska funkčnosti práva v čase a priestore sme o nemálo rokov späť.

Na celkovo zriedkavú kritiku z verejnosti predstavitelia rezortov spravodlivosti a vnútra, súdnictva a prokuratúry reagujú v tom zmysle, že vo vymáhateľnosti práva sme porovnateľní, ba lepší ako v ostatných postkomunistických krajinách, ale aj v porovnaní s pomermi vo viacerých štátoch EÚ. Akoby nejestvovali problémy s dostupnosťou justície - s realizáciou ústavou zaručených práv, v časovej promptnosti, ale aj v kvalite rozhodovania.

Už sme predsa prežili jednu-dve „tieždemokracie“, keď išlo len o prospech či výhody samozvanej menšiny vyvolených, ktorá v najväčšej tichosti legalizovala o. i. odpustkový priestor pre tých, ktorí porušovali zákony v mene vyšších princípov a potom kvôli „zápasu o lepší a svetlejší zajtrajšok“. My sa vytrvalo presviedčame, že dnes je to úplne inak, a mali by sme konečne, a radšej uveriť, že máme viac a viac spravodlivosti.

Vraj preto, lebo je tu nové súdnictvo, ktoré sa opiera o najlepšie vedomie a svedomie sudcov.

Peter Kasalovský