To potom príde k tebe Zajac?

Kto dá taxu, ten bude mať prednosť a dostane, čo si zaplatí

Nič nové pod slnkom. Ak je niečoho málo, dopyt prevyšuje ponuku. Cena stúpa. To je jedna zo základných poučiek trhového systému, ktorý všetci uznávame a vyznávame. Nezáleží na politickom režime, rozdiel je len v tom, ako a komu sa tá vyššia cena platí. Fungovalo to aj za hlbokého socializmu, keď bolo nedostatkových (vtedy sa nazývali úzkoprofilové) vecí a služieb požehnane. Klientelizmus a korupcia sa nazývali protekcie, spojenia, známosti. Úplatky sa nazývali „všimné“. Všimné malo bežne podobu „malej pozornosti“ - bonboniéry alebo zahraničnej voňavky (pre dámy), fľašky alebo zahraničných cigariet (pre pánov). Väčšia pozornosť mala asi aj klasickú podobu diskrétnej obálky. Efektívnou devízou bola protislužba. Vytvárali sa reťazce: lekár - automechanik (pokazené auto), automechanik - riaditeľ školy (dobrý posudok pre syna), riaditeľ školy - zelovocár (pomaranče na Vianoce), zelovocár - vedúci predajne Stavivá (obkladačky na chatu), vedúci predajne Stavivá - lekár (operácia babky) atď. Najúčinnejšie boli vstupy do vyššieho reťazca: krčmár - funkcionár OV KSS, funkcionár OV KSS - pracovník aparátu ÚV KSS, pracovník aparátu ÚV KSS - minister, minister - referent ministerstva, referent ministerstva - riaditeľ podniku, riaditeľ podniku - príslušný referent podniku, ktorý dostal stranícku úlohu splniť prianie krčmára. To všetko preto, že niekto veľmi túžil mať to, čo nebolo bežne dostupné. Smerom k zdravotným službám to bola túžba po dlhom a bezbolestnom živote, čiže strach pred bolesťou a smrťou. Pud sebazáchovy je jeden z najsilnejších.

Mala som v živote šťastie, do sedemdesiatky som bola vcelku zdravá. Ak som niekedy potrebovala služby zdravotníctva, mala som dojem, že dostávam všetko, čo potrebujem, necítila som potrebu získať niečo navyše za osobitnú protihodnotu. Po sedemdesiatke sa ozval vek, na udržanie „kvality života“ potrebujem nejaké lieky. Okrem toho som sa presťahovala na dedinu a vstúpila do miestnej ambulancie praktického lekára pre dospelých. V mestských čakárňach je obvykle ticho, ľudia sa nepoznajú. Dedinská čakáreň je debatný klub prevažne dôchodcov (mladí buď podnikajú a nemajú čas byť chorí, alebo sú zamestnaní a boja sa, že by sa chorý pri najbližšej reorganizácii stal prebytočný). Nový prírastok je vítaným oživením. „Tak vy ste prišli z mesta? Budete sem teraz chodiť? A vy ste

koľko dávali lekárovi

tam v meste? Níííč??? No áno, tam ste boli samí inžinieri a doktori, od takých neberú!“ Zamieša sa mladé dievča: „Že sa nemá nič dávať? A to nedáte ani kaderníčke sprepitné? No áno, aj my máme v ulici jednu takú, čo hovorí, no predstavte si, že netreba dávať doktorom, lebo majú svoje príjmy, ani Mancike (miestna kaderníčka), ktorá je už teraz majiteľkou salónu. Ale tá jedna je známa držgroška, nevie, čo sa patrí.“ „Veru, veru, tá je známa svojou skúposťou,“ odsudzujú všetci držgrošku, ktorú zrejme netreba menovať.

Prišla éra Zajacovej (prepáčte pán minister - ďalej p. p. m.) dvadsaťkoruny. Akýsi kverulant doniesol do čakárne Pravdu z 18. 7. 2003, kde na tretej strane stojí: „Pacienti pri opakovanej návšteve u lekára s tou istou diagnózou, napríklad pri liečbe chronického ochorenia, neplatia. Pacient by sa mal lekára spýtať, či ho vedie ako chronického.“ Kverulant tvrdil, že sestrička (inkasant dvadsaťkoruny) to neuznáva. Vraj

neplatí len ten,

čo sa vráti v ten istý deň (napríklad s výsledkom vyšetrenia), oni sú vraj takí láskaví, že uznávajú až týždeň, pretože na vyšetrenie treba ísť do mesta a na výsledok čakať aj pár dní. Nuž ustanovenie § 3a ods. 10 písm. b) bod 2 zákona č. 138/2003 Z. z. skutočne nedefinuje pojem „opakovaná návšteva“ dosť jednoznačne. Staršia špekulantka: „Ale možno by sa to dalo zariadiť, aby ma zapísali ako chronickú, asi by sa oplatilo niečo dať.“ Zaujímam sa o logiku, prečo platiť za to, aby som nemusela platiť. „No lebo tá dvadsaťkoruna je pre Zajaca (p. p. m.), a ja chcem dať im (rozumej lekárovi a sestre), oni rozhodujú o mne, nie Zajac (p. p. m.).“ Kverulant vyrýva ďalej: „Veď Zajac (p. p. m.) povedal v televízii, že keď nebudem spokojný, môžem ísť k inému lekárovi, vraj má byť konkurencia. Môžem ísť do susedného mesta, tam je lekárov dosť.“ Spŕška protestov: „A čo budeš robiť, ty pako, keď ťa sekne v krížoch a nebudeš sa môcť pohnúť? To potom príde k tebe Zajac (p. p. m.)? Alebo ten - hahaha - konkurenčný lekár z vedľajšieho mesta?“

Problém ma zaujal, tak som občas hodila reč aj mimo ambulancie. Analýzou odpovedí som získala tieto významné poznatky:

a) Lekárom sa dávalo, dáva a bude dávať. To je taký zvyk. Aj za Františka Jozefa lekári dostávali vajcia, kurence, med... Na zdraví nemožno šetriť. Kto nedáva, toho považujú spoluobčania na dedine za skúpeho alebo nenormálneho. Preto sa možno hovorí, že dáva aj ten, čo nedáva.

b) Dedinskí ľudia sú z neznámych dôvodov presvedčení, že od pacientov s vysokoškolským diplomom sa „neberie“. Asi ešte pozostatok z časov, keď inteligenti boli v jednom vreci ako triedni nepriatelia. Možno preto niektorí lekári v ankete Hd tvrdia, že o úplatkoch nepočuli.

c) Slobodná voľba lekára, konkurencia lekárov je v malých sídlach platonická. Nech je miestny lekár a sestra akí sú, majú jednu prednosť: sú tu (čo ak ma sekne v krížoch?). Preto treba byť s nimi zadobre. Predplatiť si ich ochotu pre prípad, keď bude so mnou zle.

d) Nikto nevedel uviesť konkrétny prípad, že by niekto zo zdravotníkov úplatok priamo pýtal. Pacient vie, že sa dáva a ponúka sám. Áno, sú známe prípady, že

lekár v nemocnici

priamo odmietol, ale asi len preto, že sa hanbil alebo bál, že ide o provokáciu. Suseda má švagrinú, ktorá je v nemocnici v kuchyni, a tá pozná sestričkou, čo vie vec doručiť na správnu adresu. Ak by ste potrebovali...

e) Aj keď budú zavedené legálne taxy, bude sa dávať ďalej. Aj legálna taxa, aj daň zo strachu z bolesti a zo smrti. Taxa je pre Zajaca (p. p. m.). Mňa pred bolesťou a smrťou neochráni MUDr. Rudolf Zajac, minister zdravotníctva, ale ten MUDry pán v bielom plášti, ktorému ma rajonizácia zverila do rúk.

Legalizácia úplatkov tiež nie je nový nápad. Socialistický štát ho realizoval pred viac ako 40 rokmi v oblasti bytov. Kto je skôr narodený, pamätá, že do konca päťdesiatych rokov bolo možné získať bývanie v meste výlučne na základe výmeru národného výboru. Na byty boli poradovníky, čakalo sa niekoľko rokov. Preto, keď prešiel strach zo stalinských represálií, začalo sa podplácať. Za miesto v poradovníku. Štát

zistil, že úplatky

sú okolo 30-tisíc Kčs. Vymyslel teda družstevné byty. Založil bytové družstvá ako socialistické organizácie, daj 30-tisíc Kčs družstvu ako podiel a dostaneš družstevný byt. Ale tie peniaze vtedy zohnal skoro každý (pomáhali najmä rodičia z vidieka), vznikli poradovníky na družstevné byty. A tak sa zaplatil legálny podiel do družstva a ďalší úplatok už nie referentovi národného výboru, ale funkcionárovi družstva. Takto nejako to bude aj po zavedení táx v zdravotníctve. Áno, aj na tento klenot slovenčiny, druhý pád množného čísla slova „taxa“ si budeme musieť zvykať. Kto neverí, nech sa pozrie do Pravidiel slovenského pravopisu (Veda, vydavateľstvo SAV, 1998), s. 423. Budeme platiť u praktického taxu, pri odborných vyšetreniach dve až štyri taxy, ale možno aj päť a viacej táx. Nuž, ale na smiech to nie je. Viem si predstaviť pocity otca troch detí, ktorý nebude mať na taxu pre manželku, pocity ťažko zdravotne postihnutej matky, ktorá nebude mať na taxu pre syna, ktorý ju opatruje. Doteraz nemali na úplatky, ale mali

aspoň nádej,

že sa stane nejaký zázrak (nemocnica získa materiál na operáciu) a ich blízkemu sa pomôže aj bez úplatku. Po legalizácii táx budú vedieť, že ak sa stane zázrak, prednosť budú mať tí, čo zaplatia taxu. Áno, viem, možno by zomreli aj tak (zomrel aj pán Rezeš a peňazí mal dosť). Ale títo dvaja si budú vyčítať, že keby boli mali na taxu, mali by tri deti matku, nemusela by invalidka do ústavu. Napriek tomu sa taxy asi budú legalizovať. Parlament zatiaľ schválil vláde všetky útoky na vrecká občanov. A tak si dôchodcovia v čakárni budú vymieňať námety, čo si ešte odrieknuť - darček vnukovi k narodeninám alebo občas banán či maslo. Lebo okrem taxy bude zas treba ešte niečo dať. Pud sebazáchovy je silný.

Margita Silná