Minulosť a súčasnosť osí

Aj v treťom tisícročí vznikajú aliancie

Svetové veľmoci zrejme nepoznajú slovenské porekadlo „spolky - čertove volky“, ale aj keby ho poznali, nič by to nemenilo na ich občasnej túžbe spájať sa do zoskupení a vytvárať rôzne osi záujmu. Aliancie a protialiancie sprevádzajú ľudstvo od čias vynájdenia vojen a politiky.

Osi spoločného záujmu sa vytvárali už v antike, pričom dnešný spojenec vo väčšine prípadov býval zajtrajší nepriateľ. Spojenectvá vytvárali aj grécke štáty a mestá, ak práve medzi sebou nebojovali. Mocenské osi nevznikali iba ako externé prepojenia medzi národmi, ale aj ako záležitosť domáca. Stačí spomenúť oba triumviráty (hoci neúspešné) krátko pred rozpadom Rímskej republiky. Domáca „os obrany“ bola vytvorená aj v 13. storočí medzi japonskými rozhnevanými šogúnmi, keď dvakrát zabránila mongolskej invázii do Ríše vychádzajúceho slnka. V novoveku svoju rolu zohrala Svätá aliancia, čiže spolok európskych kresťanských panovníkov, formovaný proti napoleonskému rozpínaniu. Túto protifrancúzsku os podpísali (v roku 1815) najskôr ruský cár Alexander I., rakúsky cisár František I. a pruský kráľ Fridrich Wilhelm III. Postupne sa ku nej pridali všetky európske monarchie s výnimkou anglického kráľa, škandinávskych panovníkov a pápeža. Akoby predmodel pre rozbojované dvadsiate storočie.

S politikou osí začali na sklonku 19. storočia Nemci a Rakúšania, keď v roku 1879 vzniká Dvojspolok (aliancia Berlín-Viedeň). O tri roky sa k osi pridáva Rím, čím vzniká Trojspolok. Tento vojensko-politický blok na základe spojeneckej zmluvy znamenal, že členské štáty sa nezúčastnia nijakých dohôd, namierených proti niektorému z členov Trojspolku a v prípade napadnutia niektorej členskej krajiny druhými štátmi, zvyšní členovia vstúpia do vojny. Táto aliancia bola najviac namierená proti Francúzsku, ktoré malo napäté vzťahy s Nemeckom aj Talianskom. Krehkosť osi Berlín-Viedeň-Rím sa potvrdila pred I. svetovou vojnou, keď Taliani odmietli ísť do vojny a naopak, v roku 1915 vstúpili do konkurenčnej Trojdohody. Po „odpadnutí“ Talianska sa k osi Berlín-Viedeň pridalo Bulharsko a Turecko, čím vznikol Štvorspolok.

Ako odpoveď na nemecko-rakúske taktizovanie a stupňovanie vojenskej sily v roku 1907 (do roku 1918) vzniká Trojdohoda, vojensko-politický blok Veľkej Británie, Francúzska a Ruska, od začiatku namierený proti Trojspolku. Základom bola predošlá os Paríž-Moskva. K Trojdohode sa po vzniku prvej svetovej vojny pripojilo Japonsko a Taliansko, v roku 1917 aj USA. To už bola Trojdohoda trojkontinentálna, ale v medzivojnovom období skôr formálna ako funkčná. V tomto období však vznikajú aj menšie účelové spojenectvá, napríklad Malá dohoda (1920-1938), ktorá pod ochrannou rukou Francúzska spája záujmy Prahy, Bukurešti a Belehradu. Malá dohoda vzniká ako záruka nemeniteľnosti hraníc v strednej a v juhovýchodnej Európe po I. svetovej vojne, mala byť obranou proti útoku zo strany Maďarska, proti návratu Habsburgovcov a proti pohlteniu Rakúska Nemeckom. Na krátky čas toto zoskupenie zaplnilo mocenské vákuum v tejto časti Európy, ale nezhody medzi členmi, neochota rozrásť sa na väčšie zoskupenie (kooptáciou Poľska či dokonca Maďarska) a aj orientácia na silnejších susedov-veľmoci nakoniec z Malej dohody urobili iba bezzubé zoskupenie.

V roku 1935 vzniká Oceľový pakt, ktorý na desať rokov spojí dve fašistické krajiny: hitlerovské Nemecko a Mussoliniho Taliansko. Novovzniknutá os mala ofenzívny charakter, keď sa jej autori zaviazali, že budú koordinovať svoju politiku na Balkáne a podporovať režim generála Franca v Španielsku. Príčinou vzniku osi bola aj vzájomná pomoc pri získavaní nových území, najmä kolónií. V roku 1939 má už zmluva medzi oboma štátmi charakter formálnej aliancie pre prípad vojny. V roku 1940 v Berlíne k paktu pristupuje aj Japonsko, ktoré priznáva Nemecku a Taliansku vedúcu úlohu pri formovaní „nového poriadku“ v Európe, pričom Tokio dostáva voľnú ruku pre expanziu vo východnej Ázii. Postupne sa k osi Berlín-Rím-Tokio pridali aj príbuzné režimy v Európe, vrátane Slovenského štátu. V súvislosti s touto osou treba spomenúť aj Pakt proti Kominterne, aliancii komunistických síl vo svete pod taktovkou Moskvy, medzi Nemeckom a Japonskom z roku 1936. Pakt mal čeliť sovietskemu vplyvu vo svete prostredníctvom Komunistickej internacionály. K paktu sa neskôr pripojili aj vlády Talianska, Bulharska, Dánska, Fínska, Chorvátska, Maďarska, Rumunska aj Španielska.

História opäť potvrdila princíp akcie a reakcie, keď ako protiodpoveď na nemecko-taliansko-japonský pakt vzniká v období 1941-1945 Protifašistická koalícia. Vznikla medzi Veľkou Britániou, USA a ZSSR ako reakcia na prvé úspechy Nemecka a Japonska v II. svetovej vojne. Koalícia vyústila v roku 1942 do podpisu Washingtonskej deklarácie proti fašistickej agresii, ktorú podpísali vlády 26 krajín, vrátane USA, ZSSR, Číny a Veľkej Británie, ale napr. aj exilové vlády Francúzska, Československa, Poľska a Juhoslávie. Postupne sa k deklarácii pripojilo 42 krajín, ktoré v roku 1945 založili Organizáciu spojených národov. OSN už však nevnímame ako os v doterajšom slova zmysle, ale skôr ako nástroj, ktorý by mal zamedziť veľkým konfliktom medzi rôznymi osami záujmu.

Druhá polovica 20. storočia pozná tiež svoje osi. V roku 1949 vzniká Severoatlantická aliancia (NATO), orientovaná na integráciu západných krajín a proti komunistickej expanzii, teda proti bloku východoeurópskych komunistických krajín. V roku 1955 Albánsko, Bulharsko, Československo, Maďarsko, NDR, Poľsko, Rumunsko a ZSSR, po vstupe západného Nemecka do NATO, zakladajú Varšavskú zmluvu. Albánsko z nej v roku 1968 vystupuje. Tento pakt mal plniť vonkajšiu, obrannú úlohu, nakoniec však zabezpečoval tzv. vnútornú úlohu, keď vojská štátov Varšavskej zmluvy potláčali pokusy o samostatnosť a v dvoch prípadoch boli agresormi proti vlastným členom - v roku 1956 v Maďarsku (ktoré chcelo z paktu vystúpiť) a v roku 1968 v Československu.

Pokusom, ako čeliť týmto dvom opozičným paktom počas studenej vojny ohrozujúcich svet, bolo Hnutie nezúčastnených, organizácia krajín tretieho sveta (a Juhoslávie), ktorá však nemala taký dôraz ako spomínané dva pakty.

Kým Varšavská zmluva po páde komunistického režimu vo východnej Európe v roku 1991 zanikla, NATO sa nevídane rozširuje. Po tom, čo v roku 1999 k aliancii pristúpili ČR, Maďarsko a Poľsko, v najbližšom čase rady aliancie posilní sedem ďalších východoeurópskych štátov.

Začiatok tretieho tisícročia pristihol svet v tradičnom scenári spojencov a protispojencov. Najviac spojencov je v NATO. Táto organizácia však prechádza krízou identity, aj preto je možné, že v jej vnútri vznikajú ďalšie osi, napríklad anglofónna os Washington-Londýn (kapitola Irak), alebo „dobré porozumenie“ na linke Paríž-Berlín-Moskva, či tohoročný vznik paralelnej obrannej štruktúry (protialiancia k NATO?) s názvom Európska obranná únia, ktorú tvoria: Nemecko, Francúzsko, Belgicko a Luxembursko.

Vznikajú aj iné typy koalícii, založené na požiadavkách doby. Napríklad široká protiteroristická koalícia, ktorá pod taktovkou USA zahŕňa naozaj rôznorodé krajiny, ktoré chcú minimalizovať dopady terorizmu. Práve fenomén terorizmu prinútil prezidenta USA Georga W. Busha vytvoriť nový politologický pojem: „koalícia zla“, ktorá zahŕňa Irak, Irán a KĽDR. Irak je po najnovšej vojne „z kola von“, KĽDR rinčí jadrovými zbraňami a Irán tiež zostáva na svojej protiamerickej pozícii. Líbya, ktorú (spolu so Sudánom) chceli k „osi zla“ tiež priradiť, momentálne seká dobrotu a zbližuje sa so Západom. Politológovia hovoria tiež aj o osi Moskva-Peking-Teherán, ktorá má byť najvierohodnejšou protiváhou NATO, ale tento triumvirát nie je v praxi potvrdený.Niečo iné je os Washington-Tel Aviv, kde Američania v blízkováchodnom spore uprednostňujú Izrael pred Palestínčanmi.

V dobe, keď je cena mieru už univerzálne známa a rešpektovaná, keď sa za mier udeľujú nobelovky, predsa ešte existuje priveľa osí. Že to zemská os unesie...

Iaromír Novák