LEN TICHÁ OZVENA

Včera som prelistoval slovenské denníky zo záveru augusta a celého septembra roku 1968. Urobil som tak v súvislosti so včerajším mítingom SDSS, ktorý by mal byť pripomienkou „socializmu s ľudskou tvárou“. Tá nebola pokrytá mejkapom. Bola zdravá a prirodzená, a najmä vítaná najširšími masami obyvateľstva. Našimi starými rodičmi aj rodičmi, ale aj strednou generáciou a mladou generáciou.

Odvtedy je plných tridsaťpäť rokov. Od Pražskej jari 1968, ale správnejšie by bolo, keby sa hovorilo o česko-slovenskej jari. Socializmus s ľudskou tvárou bol pre väčšinu a s väčšinou. Komunista - humanista Alexander Dubček bol najpopulárnejším občanom - politikom v celých dejinách čs. štátu. Avšak nedocenil fakt, že proti viac ako nádejnej reformnej politike z vôle ľudu stojí byrokratický stranícky moloch.

Obrodný proces, či sa to niekomu páči alebo nie, bol tiež príležitosťou pre niekdajších kolaborantov s fašistickou mocou a tých, ktorí mali záujem o zmenu režimu. Infiltrovali KSČ hneď po oslobodení. Pochybujem, že by ho dokázali zlikvidovať. Dubčekovská demokracia - socializmus s ľudskou tvárou - by prežil, nebyť arogantnej intervencie a hanebnej okupácie našej vlasti armádami štátov Varšavskej zmluvy.

Včera som odhodil do kontajnera dobovú tlač. Jedinou spomienkou na tú dobu je fotografia skupiny mladých ľudí, ktorí vtedy začali hladovku na protest proti „druhému Mníchovu“ pred budovou Generálneho konzulátu ZSSR. Na fotografii, ktorej autorkou je fotoreportérka Zuzana Mináčová, sú bratislavskí súrodenci Kopeinigovci a ja. Boli sme mladí, naivní, pohľadnejší, ale rozhorčení či skôr pobúrení.

Tridsiateho augusta, na desiaty deň protestu, ktorého sa zúčastnili aj sestry Vlašičové a niekoľko ďalších rovesníkov, sme boli oslovení dôstojníkom sovietskej tajnej služby v civile. Na noc sme sa presťahovali na dvor priľahlého domu a snažili sme sa pochopiť, čo povedal. „Je koniec vášho Dubčeka aj slobody, lebo sme a budeme tu“, a potom ukázal na idúci obrnený transportér s bielym pásom po Palisádach.

August 1968 zmenil osudy tisícom rodín, v nejednom prípade tragicky, a jeho dnešná ozvena je však už príliš tichá. V nej sú iba songy Kubišovej a spolu s nimi spomienky na nadšenie. Dodám aj to, že dodnes ma nikto nepresvedčil, že dubčekovský socializmus nebol alternatívou nového života. Bol zlikvidovaný vojenskou agresiou, čo bolo možné iba vďaka krehkosti európskej bezpečnosti a mieru.

Život sa však nezastavil. V jeseni roku 1989 myšlienky a predstavy o lepšej organizácii štátu, hospodárstva aj spoločnosti, o väčšom objeme demokracie a o novej kvalite ľudských a občianskych práv si získali novú väčšinu, ktorá privodila pád režimu. Do akej miery sa napĺňajú, ako väčšina občanov vníma realitu, o tom vypovedajú výsledky parlamentných volieb. Je to už tak, že demokracia je o väčšine.

V dejinne krátkom časovom období sa opäť potvrdilo, že z veľkých ideálov, príťažlivých a občianske "ja" burcujúcich predstáv o novej, ba až o vysnívanej kvalite života, tiež o všeobecne prospešnom výboji vtedajšieho duchovného potenciálu národa, ale predovšetkým zo sľubov tribúnov takmer revolučných zmien z prelomu 80-tych a 90-tych rokov sa naplní len toľko, koľko si občania - súčasníci želajú.

Nič sa však nezmení na fakte, že takpovediac druhý pohreb socializmu s ľudskou tvárou sa uskutočnil z vôle ďalšej a kvalitatívne inej väčšiny občanov ako bola tá pred tridsiatimipiatimi rokmi. V roku 1989 už nemal tú príťažlivosť. Stalo sa tak v najväčšej tichosti. Tragickou smrťou Alexandra Dubčeka sa stal pre niektorých len príležitosťou na nostalgiu, alebo vecou niekoľkých riadkov v učebniciach histórie.

Peter Kasalovský