Federalizácia v Európe

Súčasná mapa starého kontinentu nemusí zostať nemenná

Európska únia nebude doslova federáciou národných štátov (aj keď aj takéto projekty boli), avšak fenomén federalizácie ako taký obchádza niektoré členské štáty EÚ a prítomný je aj mimo hraníc únie, na východe Európy.

Baskický regionálny premiér Juan José Ibarretxe podľa svojich najnovších plánov by chcel výraznejšie prehĺbiť autonómiu tohto regiónu, jedného zo sedemnástich španielskych, a vytvoriť, ako povedal, „slobodný štát združený so Španielskom“. Táto myšlienka nie je nová, už dlho má svojich prívržencov medzi Baskami. Plán predvída znášanie štátnej suverenity spolu so Španielskom, Baskicko však samo kontrolovalo svoju ekonomiku a zákonodarstvo a podobne aj ostatné dôležité aspekty každodenného života. Navyše, regionálni voliči, teda prevažne Baskovia, by mali mať právo sa v referende rozhodnúť o ich ďalšom osude, teda aj o možnosti vystúpiť z navrhovaného súžitia so Španielmi a vyhlásiť nezávislý štát. Ibarretxe je však politik, ktorý pozná politické hry a zrejme vie, že najskôr treba navrhnúť priveľa, aby sa potom v kompromisnom riešení problému aj napriek ústupu z pozícií dalo vytĺcť čo najviac. Jeho Baskická národná strana (PNV), pridružená v rôznych koalíciách vládne v regióne už štvrťstoročie, sa usiluje o novelizáciu baskickej ústavy známej ako „štatút z Guernicy“ tak, aby hlbšia autonómia bola možná. V očiach centrálnej španielskej vlády je však takéto snaženie blížiace sa k vlastizrade. Pravičiari, ktorí sú pri moci, podobné plány odmietajú. „Ciele nacionalizmu a terorizmu sú rovnaké,“ tvrdí napríklad španielsky premiér José María Aznar, líder konzervatívnej Ľudovej strany. Touto vetou do jedného vreca hodil baskických politikov z PNV s maskovanými útočníkmi z ETA, ktorí cestou násilia pripomínajú právo Baskov na ich sebaurčenie a ktorí by k samostatnému Baskicku najradšej pripojili aj susedné Navarsko a Baskami obývané časti na juhu Francúzska. Ibarretxeho plán je podľa Aznara absolútne nekompatibilný so španielskou ústavou. Signály pre Baskov sú jasné. Španielsky minister spravodlivosti José María Michavila vyhlásil, že Ústavný súd anuluje akékoľvek pokusy o novelizáciu baskickej ústavy. Tento postoj je však typický nielen pre španielskych pravičiarov, ale aj ľavičiarov. Socialisti sú za „reálnu regionálnu autonómiu“, najmä pre Katalánsko, kde majú teraz na jeseň veľké šance vyhrať voľby, ale čo sa Baskicka týka, táto téma je tabu. Nič sa meniť nebude. Ibarretxe v posledných dňoch zmiernil svoj slovník, keď hovorí už iba o „slobodnej komunite združenej so Španielskom“. Aj napriek 25 rokom v regionálnej vláde, teda istej lojalite k Madridu, nikdy neboli plány PNV dostatočne jasné, čo sa týka nezávislosti regiónu. Podľa vlastných prieskumov verejnej mienky iba 22 % Baskov dnes chce nezávislosť, u 32 % to záleží na okolnostiach, avšak až 89 % z nich nemá nič proti myšlienke referenda, v ktorom by sa rozhodlo ako ďalej.

Svoje skúsenosti s odbojným regiónom, či presnejšie ostrovom, majú aj Francúzi. Na Korzike od polovice 70. rokov uskutočňujú miestne separatistické skupiny bombové útoky s cieľom dosiahnuť širšiu autonómiu. Vo väčšine prípadov sú terčom úradné budovy, ale sú známe aj prípady likvidácie politikov, napríklad vražda prefekta Korziky Clauda Erignaca v roku 1998, ktorá je pripisovaná na vrub korzickým separatistom. Bomby na vybraté ciele - budovy, autá - vybuchujú takmer každý týždeň. Až k dvanástim atentátom, ku ktorým došlo v čase od 8. júna do 14. júla, sa prihlásil Front národného oslobodenia Korziky. Korzičania pritom útočia nielen doma na ostrove, ale aj na pevnine, napríklad v meste Nice. Korzickí bojovníci za nezávislosť, ktorí sú väznení vo Francúzsku, majú doma povesť hrdinov. Tohtoročné nedávne referendum na ostrove, ktoré malo rozhodnúť o novom štatúte ostrova, bolo neúspešné. Možno preto, že sa dialo pod taktovkou Paríža. Ostrovania v boji za svoje sebaurčenie ešte nepovedali posledné slovo.

Celkom iná je situácia na východe Európy v malom a chudobnom Moldavsku, kde s pojmom federalizácia prichádzajú už nielen rosofónne separatistické sily z Podnesterska, ale aj ľudia z juhu krajiny, kde žijú tzv. Gagauzi, 170-tisícové turecké etnikum pravoslávnej viery. Ľudové zhromaždenie Gagauzskej autonómie, tzv. Komrat, pred niekoľkými dňami požiadalo úrady v Kišiňove, aby Gagauzsko malo rovnaký právny štatút ako podľa všetkého bude mať Podnestersko v rámci chystanej federácie. Gagauzskí poslanci tiež žiadali, aby sa zúčastnili na moldavsko-podnesterských rokovaniach o federalizácii krajiny. Podnesterčania, hoci rozlohou a počtom obyvateľstva oveľa menší, chcú dva rovnoprávne štátne subjekty v rámci federácie, ďalej novú štátnu vlajku, novú hymnu a štátny znak, dvojkomorový parlament, bilingvizmus, čiže aby popri moldavčine (rumunčine) bola úradným jazykom aj ruština a tiež právo na odchod z federácie, ak sa zmenia priority v zahraničnej politike (odklon od Moskvy?). Prezident Moldavska Vladimír Voronin, známy svojou proruskou orientáciou a minimalizovaním pôvodného rumunského vplyvu v krajine, je voči Podnestersku ústretový, ale iniciatívu Gagauzov zamieta. Vraj princíp federalizácie nemôže ísť donekonečna.

Európa je hrdá, že vytvára systémy a opatrenia, ako zabrániť novým konfliktom, a snaží sa riešiť tie staré. Ohniská napätia však existujú a bolo by naozaj krátkozraké tvrdiť, že súčasná mapa Európy je nemenná. Lebo proces federalizácie býva neraz iba začiatkom rozpadu.

Iaromír Novak