AJ KEĎ NEPÝTAJÚ

Tak to vraj na Slovensku chodí, taká je praktická skúsenosť podložená serióznymi prieskumami. Len ten, kto sa už pokúšal urobiť anketu na tému dávania úplatkov, vie, o akú nevďačnú úlohu ide. A to netreba mať so sebou ani kameru, ani mikrofón, stačí úplne bežný novinársky diktafón. Taký redaktor sa pred nemocnicou napríklad dozvie, či dokáže vybaviť iného lekára, ak mu povedia kto, koľko a za čo... Keďže protislužba z novinárskeho sveta je viac ako diskutabilná, ku konkrétnej odpovedi sa ťažko dopracuje... Tí, s ktorými som sa pri sonde do tohto problému stretla, nemali záujem o zverejnenie mien ani problémov s odôvodnením, že tým sa aj tak nič nevyrieši. Ak predsa len „vypochodujú“ na povrch nejaké informácie, sprevádza ich poznámka: „Dobre, odpoviem vám, ale nič si nepíšte a nenahrávajte...“ Podľa včera vypočutého to vychádza tak, že najviac problémov v tejto oblasti je v ortopédii a v chirurgii vôbec. Ekonomická situácia našich nemocníc má na tom všetkom svoj podiel. Jeden z primárov anestéziologicko-resuscitačného oddelenia, ktorý, mimochodom, tiež netúži po publicite tohto druhu, uviedol, že oni na oddelení prichádzajú do styku s pacientom, ktorí je v bezvedomí, no chirurgovia zvyčajne prichádzajú do styku s príbuznými, ktorí sú pri vedomí až moc...“ Nuž, sú operatéri, ktorých treba zainteresovať pri vážnych diagnózach, ale aj takí, ktorí si potrpia na „všimné“ pri operácii žlčníka či kŕčových žíl. Väčšinou ide o dobrých odborníkov, lebo aj pri nie najzložitejších operáciách nie je jedno, kto operáciu urobí... V hre je okrem iných faktov aj erudovanosť.

Zaujímavosťou pri mojej sonde do úplatkárskeho sveta nášho zdravotníctva bolo, že približne tretina opýtaných úplatky nedáva, a priam mizivé percento z nich sa retrospektívne odvďačí lekárom či sestrám pozornosťou. Asi preto sa v tejto súvislosti hovorí, že lekári by si mohli otvoriť obchod so zbytočnými fľašami a sestry zasa s kávou... K dispozícii teda zostávajú prieskumy Centrálnej koordinačnej jednotky boja proti korupcii, ktorá vznikla v rámci úradu vlády. Treba súhlasiť s tým, že problematika korupcie v zdravotníctve je špecifická, jej vnímanie je oveľa problematickejšie a kritickejšie ako v ďalších rezortoch. Pripomeňme si štatistické čísla, ktoré hovoria, že až od 52 % opýtaných respondentov nikto v podstate úplatok nepýtal (na Slovensku to však vraj „takto chodí“), ďalších 43 % konštatovalo, že „nikto to nežiadal - chceli to jednoducho dať“. To znamená, že asi 5 % ľudí má konkrétnu skúsenosť s tým, že si ten úplatok niekto vyžiadal.

Vytvorenie presnej štatistiky k tomuto problému by patrilo zrejme v našom štáte medzi nesplniteľné úlohy. Podstatné však je, či je tu ešte nejaká iná cesta - okrem zoficiálnenia či „legalizácie“ úplatkov, ktoré navrhuje najvyšší šéf rezortu. Väčšina opýtaných sa zhodla na najjednoduchšom riešení: zaplatiť lekárov, špecialistov a, samozrejme, aj zdravotné sestry tak, aby neboli na takúto činnosť odkázaní, aby to bolo pod ich úroveň... Škoda však, že o takomto riešení, ktoré má oveľa viac v pozitívnom zmysle slova spoločného s morálkou ako ministerské riešenie, súčasná vládnuca garnitúra neuvažuje... Ale aj tak treba žiadať zaslúžené peniaze nie od chorých, ale zo štátneho rozpočtu. K nemu však úpenlivo naťahujú ruky všetky rezorty. Tiež márne. Štátna pokladnica je takmer prázdna. A vzhľadom na súčasný výber daní a narastajúce daňové úniky sa tak skoro ani nenaplní. Navyše ak ani výrobný sektor nedosahuje potrebnú dynamiku. Včerajšia sonda iba potvrdila dávno známe, že úplatky a korupciu tolerujeme a zrejme aj preto nie je priveľká vôľa vyjadriť svoj názor na tento nešvár. Minister zdravotníctva R. Zajac sa netají odhodlaním razantne vyriešiť starosti rezortu. Legalizáciou úplatkov to však nedosiahne. Iba prehĺbi morálnu krízu a zvýši napätie medzi zdravotníkmi a ich „klientmi“, t. j. pacientmi. S „upratovaním“ by mal však začať najskôr vo vlastnom úrade.

Ľudmila Koníková