ŽOBRÁK EURÓPY?

Do poštových schránok sa dostal leták KOZ. Oznamuje, že slovenský občan je európskym žobrákom. S týmto hodnotením posiela do verejnosti štyri heslá: Toto sme nechceli!, Stop sociálnemu zbedačovaniu!, Všetci tu chceme dôstojne žiť! a Každý za seba - všetci za všetkých! Týmto letákom vyzýva odborárov a zamestnancov a vôbec občanov, aby podporili odborárske požiadavky svojou účasťou na troch akciách v septembri. Z nich jedna by sa mala stať celoslovenským hodinovým výstražným štrajkom.

Odborárske požiadavky sú štyri: 1. zvýšiť minimálnu mzdu na 8100 Sk, 2. zachovať súčasný systém odmeňovania zamestnancov verejného sektora, 3. garantovať primerané hmotné zabezpečenie v starobe, teda ustanoviť minimálny dôchodok najmenej na úrovni životného minima a ustanoviť dlhšie obdobie na postupné zvyšovanie veku odchodu do dôchodku, 4. nezvyšovať celkové daňové zaťaženie občanov a zachovať daňovú spravodlivosť. K nim je heslo: Dôstojná životná úroveň - naše právo!

Pod odborárskymi požiadavkami sa vypočítava, čo vraj odborári nechceli. Napríklad priemernú mesačnú mzdu vo výške 274 eur a minimálnu mzdu 112 eur (v porovnaní s inými štátmi), chaos v odmeňovaní verejného sektora a sociálne neistoty spôsobované súčasnou vládnou koalíciou, ďalej nižší dôchodok po schválení pripravovanej reformy u vyše jednej tretiny budúcich dôchodcov, jednotnú sadzbu DPH vo výške 19 % a rovnú daň v rovnakej výške, ktorá zvýhodní len vysokopríjmové skupiny občanov.

Konfederácia odborových zväzov vyzýva občanov, aby práve teraz, v septembri, protestovali, lebo... V takomto letáku sa, pochopiteľne, nepriznáva, že je podpísaná pod všetkými problémami spoločnosti. Jej požiadavky sú sympatické a bodaj by sa naplnili, ale to nie je možné. Nie sú na to nielen finančné zdroje, ale ani politická vôľa, ba dokonca ani vôľa občanov, ktorá sa vyjadruje spravidla v parlamentných voľbách. Taká je realita, nepríjemná, ba svojím spôsobom krutá, ale nezmeniteľná byrokraticky.

Vládna garnitúra nemôže prijať rozhodnutie, ktorým by akceptovala odborárske požiadavky, a potom ich presadila v parlamente. Došlo by však do dvoch až troch mesiacov k hospodárskej aj spoločenskej destabilizácii. Keďže vláda nemôže súhlasiť s odborárskymi požiadavkami, tak môže dôjsť len na sociálne chvenia, pretože nič nenasvedčuje tomu, že by odbory dokázali radikalizovať široké vrstvy obyvateľstva. Aj preto, že nesú zodpovednosť za vývoj a celkový stav spoločnosti.

Tvrdiť a verejne prezentovať „toto sme nechceli“, je ukážkový alibizmus, ale aj populizmus. Boli slepí, hluchí alebo nemí, keď jednotlivé vlády nechali vypariť do nenávratna miliardové hodnoty a časť z nich natiecť konkrétnym osobám? Neprekážala im nehospodárnosť jednotlivých vládnych garnitúr, nehovoriac o najrôznejších riešeniach vrátane absurdných a v záujme vo svete nevídaného profitu pre záujmové skupiny, z ktorých korektnosťou známi ekonómovia padajú do mdlôb?!

S pomocou odborových predákov sme sa dostali do situácie, keď sociálna situácia obyvateľstva je či onedlho bude ťažko zvládnuteľná. Z demokracie (v nejednom ohľade problematickej) sa bez zdrojov a tiež bez odborárskej zodpovednosti, spočívajúcej v zmysluplnej komunikácii s vládnou mocou, nedostaví "svetlejší zajtrajšok“. Nič sa nedeje automaticky, tobôž nie zázrakom, o ktorý sa treba koniec koncov postarať. Protestné mítingy majú síce zmysel, ale prinesú iba nové problémy.

Bľabotanie a vykrikovanie známych právd, ktoré majú svoj začiatok a budú mať aj koniec, je náhradkou za neschopnosť napĺňať funkciu odborov v konkrétnom čase a priestore. Podľa všetkého sa nepoučili a tvrdošijne sa držia predstavy, že neplatí, kde nič nie, tam ani smrť neberie. Na čele odborovej centrály sú už niekoľko rokov rovnaké tváre, ktoré podľa všetkého nemajú na viac, ako začínať „hru“ (plniť svoje poslanie, úročiť dôveru más) od konca. Akoby nič nebolo na jej začiatku a pred ním.

Prečo aj súčasná vláda nevníma odbory ako silného partnera? Len preto, že ich sila je aj touto vládou odhalená. Je stále o tom istom stereotype a stokrát videnom vytlačení srvátky z kameňa. Ak je nemožné zmysluplne komunikovať s vládou aktuálneho premiéra M. Dzurindu a v jej zastúpení s vicepremiérom a ministrom hospodárstva R. Nemcsicsom ako šéfom tripartity, tak jestvujú iné možnosti riešenia ako súčasné letákové, resp. iné hodnotenia reality a následne výzvy na protestné prejavy.

Peter Kasalovský