POKUS O PRÁVNY ŠTÁT

Mnohí ho označujú za moderného pragmatického politika, politika budúcnosti, iní mu prilepili nálepku karieristu. On sám sa považuje za pragmatického politika, pre ktorého práve tá „tretia cesta“ je vyhovujúcou alternatívou. Najdôležitejšie pre neho sú výsledky. Dôležité je použiť konsenzuálnu cestu a či už niekedy budeme prostriedky nazývať, že sú z pravicového politického spektra alebo ľavicového politického spektra, je v prípade mladej a rozvíjajúcej sa demokracie na Slovensku asi jedno. Stále tvrdí, že dôležité je posunúť Slovensko ďalej a potom, keď už bude naozaj demokracia stabilizovaná, nebudú problémy so vzájomným obviňovaním jednotlivých inštitúcií, politikov, rôznych nezákonných krokov. Až potom bude možné aj ideologicky Slovensko vyprofilovať do definitívnej podoby. Svoje postoje, názory a predstavy o fungovaní moderného štátu a jeho spokojných občanoch prezentuje Robert Kaliňák (1971) poslanec Smeru, právnik s podnikateľskou dušou.

Patrí medzi tých opozičných poslancov, ktorým sa darí presvedčiť aj politických oponentov, že jeho návrhy sú racionálne. I tak sa jeho materskej strane vyčíta, že vo svojich straníckych dokumentoch sa pohybuje skôr v teoretickej rovine, najmä pokiaľ ide o ekonomické otázky.

- Mať iný názor ešte neznamená, že sa pohybujeme v teoretickej rovine. Samozrejme, opozícia bude veľmi ťažko praktizovať svoju politiku, môže byť iba oponentom. Som však presvedčený, že dokážeme presvedčiť koaličných poslancov o niektorých zmenách a opatreniach aj v reformách, ktoré robia. Veľmi často diskutujem napr. s ministrom spravodlivosti Lipšicom. Našli sme spoločné body v reforme súdnictva, diskutujeme o tom, akým spôsobom by mala na Slovensku fungovať prokuratúra... Som presvedčený, že táto vzájomná konzultácia alebo oponentúra môže priniesť kvalitné prvky do ktoréhokoľvek tohto modelu. To je dôležité. Dokonca aj niektoré samostatné zákony z našej „dielne“ sme presadili - či už to bolo v súvislosti s poistením zákonným alebo napr. s obchodnými reťazcami. Myslím si, že Smer už viackrát dokázal, že dokáže robiť naozaj konštruktívnu politiku. Sme razantnou opozičnou stranou, myslím si, že nás je počuť, to je základ. Stále tvrdím, že zásadné zákony, ktoré sa týkajú reformy, či je to daňová, sociálna alebo verejná správa, je potrebné robiť v konsenze s opozíciou. Reformné veci sa nemôžu robiť na štyri roky. Slovensko musí mať konečne svoju stratégiu, aby sa ňou mohlo riadiť napr. 15 rokov. Ak chceme dať Slovensku stabilitu, je naozaj potrebné, aby každý zákon bol konsenzom, aby zaň hlasovala väčšia časť poslancov, teda nielen koaliční.

Hd: A má Smer takúto stratégiu?

- My sme svoju koncepciu predostreli pred voľbami, následne po voľbách. V oblasti daňovej reformy sme predložili jasné argumenty, v ktorých častiach s ňou absolútne nesúhlasíme, prečo si myslíme, že rovná daň sama osebe ako inštitút nie je neprijateľná, ale nesúhlasíme s jej výškou. Predstavili sme určité modely, znova sa k ním vrátime. Je životne dôležité, aby sme naozaj prijali dlhodobú stratégiu, lebo dnes vládna koalícia pracuje krátkodobo. A už vôbec neuvažuje výhľadovo.

Hd: Hovoríte o konsenze, ale problém je širší. Pri množstve reforiem, ktoré vláda spustila, chce to aj značnú dávku konsenzu s občanmi. To sa vláde príliš nedarí...

- Dôležité je, že častokrát, a to aj z parlamentnej praxe viem, mnohí presadzujú osobné záujmy. Aj mnohé stavovské organizácie idú viac za svojimi záujmami. V Smere sme sa nikdy nebránili vnútorným diskusiám a názorovým rozdielom. Je to spôsob argumentácie a napokon to prospeje výsledku, ktorý bude podstatne bližšie k pravde. Mám však taký pocit, že by bolo vhodné viac dbať na názory občanov. Mnohí politici, a je to vidieť aj z práce poslancov, zabúdajú, že sú volení zástupcovia občanov a mali by rešpektovať ich názory. Prejavuje sa to v ich názoroch, vraj o takúto formu diskusie nie je záujem. Ale ja sa pýtam, odkiaľ máte tento empirický poznatok? Skúmali ste, urobili ste si prieskum medzi svojimi voličmi? Napríklad na východe republiky sú ľudia aj veľmi aktívni, chcú niečo dosiahnuť aj v rámci tej mizérie, ktorú majú. Chcú pracovať a niečo dosiahnuť. Viete, ktorý okres zamestnáva percentuálne najväčší počet obyvateľov v sklárskom priemysle? Človek by si povedal, že je to v oblasti Lednických Rovní. Sú to však Medzilaborce. Zo 16 000 ľudí zamestnávajú v tomto odbore 1200. To nikto dnes nevie. Ani vláda nie. Tí ľudia majú pocit, že vláda o nich nemá záujem. Mám pocit, že by bolo vhodné konečne začať sledovať jednotlivé regióny a snažiť sa ľuďom pomôcť.

Hd: Štát by mal podľa vás plánovať a definitívne rozhodovať?

- Existuje určitá miera medzi absolútnym liberalizmom a istou formou silného štátu. Pravý liberalizmus vo svojej čistej forme môže predsa existovať len vo fungujúcej demokracii a ekonomike, kde sú garantované určité základné demokratické princípy. U nás sa neustále porušujú. A my, do tohto transformačného procesu, keď sa učíme demokracii, chceme zavádzať liberalizmus? To sa nedá. Ani sami podnikatelia sa nevedia správať absolútne korektne vo vzťahu k zákonu. Musia sa to naučiť. Musíme naučiť ľudí, že chcú platiť dane. Ale zároveň musia vedieť, že sa im to oplatí. Lebo z toho majú výhody, lebo štát im za ich peniaze poskytuje lepšie služby. To je základ. To by štát mal urobiť. Môžu byť sympatické teórie, že štát vôbec nesmie zasahovať do trhu. V praxi na Slovensku to určite nemôže fungovať.

Hd: Silnejú hlasy, že Slovensko ovládajú ekonomické mafie...

- Oproti rokom 1996 až 1997, keď boli úzko prepojení aj so štátnou mocou, dnes je situácia iná. Ich vplyv na priamom ekonomickom živote je cítiť menej. V oblasti trestného práva mnohé následné trestné činy môžu mať na svedomí. Polícia však vykonala veľký kus práce a dúfam, že to bude robiť naďalej, lebo všetko tomu nasvedčuje. V oblasti finančnej a ekonomickej iste existujú silné finančné skupiny, ktoré by som sa však neodvážil nazvať mafiou. Každý štát má svoje silné finančné skupiny, ktoré ovládajú určitú časť trhu. Dnes je štát nekonsolidovaný v oblasti ochrany svojich vlastných záujmov, čiernej ekonomiky, že ťažko očakávať, aby všetci dodržiavali zákony. Nie všetko ale vyrieši represia. Som presvedčený, že akokoľvek by sme mali silné daňové orgány, nie je možné, aby sme sa definitívne zbavili daňových únikov. Štátni úradníci častokrát, a to platí aj o polícii, s tými prostriedkami, ktoré majú k dispozícii, stoja proti sofistikovanému nepriateľovi. Ten má obrovské množstvo vyškolených a drahých právnikov, daňových poradcov s veľkým množstvom kontaktov. Proti nim stoja tri-štyri osoby s jedným počítačom a dvoma atramentovými tlačiarňami... Mnohí politici sú v politike trinásť rokov. Nemajú reálnu predstavu o tom, aké dosahy majú zákony a právne predpisy na život podnikateľov a obyčajných ľudí. Chýbajú im praktické skúsenosti. Mali by počúvať podnikateľov. Slovensko nemôže stáť na troch, alebo štyroch pilieroch ekonomiky, ktoré sa kedykoľvek môžu zrútiť. Stačí jedna recesia v automobilovom priemysle a Slovensko je „odpílené“. Pritom cez veľké energetické vstupy sa im hádžu polená pod nohy, pričom nemusia byť také vysoké. Dvadsať až tridsať percent štátneho rozpočtu sa investuje absolútne nezmyselne. Štát je najdrahší nákupca tovarov v celej republike. Šetrenie neznamená, že automaticky si majú ľudia uťahovať opasky. To vôbec nie je pravda. Štát sa nespráva ako riadny hospodár a míňa peniaze daňových poplatníkov absolútne neefektívne.

Hd: Za termín "štát" sa mnohí skrývajú. To nie je imaginárny pojem, ide o konkrétne osoby na konkrétnych miestach. Nie je to spôsob, ako získať lepšie pozície, dostať sa k majetkom?

- Netvrdím, že za všetko môžu ministri. Ale pravda je taká, že sú na čele rezortov a oni dopustia, aby sa, povedzme, ich podriadení dopúšťali chýb. Ich práca nie je absolútne kvalifikovaná a často svojím rezortom nie celkom rozumejú. Každá politická strana by mala mať toľko zodpovednosti, aby ich minister bol tým najlepším, čo má. Aby mal veľký okruh ľudí, ktorých môže dosadiť na vrcholové pozície a aby jeho výsledky práce zodpovedali sľubom daným voličom pred voľbami. Zatiaľ to tak zjavne nefunguje, keďže sa vláda výrazne odchyľuje od toho, čo hovorila pred voľbami. Nefunguje spätný princíp, že by tlak verejnosti bol taký silný, aby vláda musela odstúpiť, lebo neplní svoje sľuby. Slovenský holubičí národ, ako sa hovorí, zvykne si aj na smrť. Preto by som od občanov očakával väčšiu aktivitu.

Hd: Málokde vo vyspelom právnom svete by si občan nechal robiť so sebou to, čo s ním u nás robia politici. Stará známa Mňačkova kniha Ako chutí moc preverila aj trinásť rokov nového Slovenska. Máte v Smere vypracovanú akúsi vnútornú samoreguláciu, že v prípade, ak sa dostanete do vlády, dodržíte to, čo teraz hlásate?

- Som presvedčený, že máme. Vo vedení strany sme sa pred voľbami veľmi intenzívne rozprávali, ako ustrážiť nežiaduce efekty po vstupe do exekutívy. Jednoznačne by sme absolútne netolerovali akékoľvek prešľapy proti právu. Smer by nikoho ani zo svojich členov nechránil v prípade, že by sa zamotal do nejakej korupčnej alebo inej aféry. Ľudský faktor je vec, ktorá najčastejšie zlyháva a proti tomu by sa principiálne postupovalo aj do vlastných radov. Vidíme, ako to dnes funguje vo Veľkej Británii. Tonymu Blairovi sa trasie stolička tak ako nikdy predtým. Z určitého pohľadu slovenskej politickej scény pre absolútnu banalitu.

Hd: Predseda Smeru Robert Fico tvrdí, že Slovensko nie je právny štát. Tvrdia to aj zástupcovia niektorých organizácií zaoberajúcich sa problémami občanov. Kde sa Slovensko podľa vás nachádza?

- Ja som túto tézu predsedu Smeru upravil do polohy, že sme formálnym pokusom o právny štát. Na papieri máme napísaných množstvo vecí. Je mnoho demokratických inštitútov, ale žiaden z nich nefunguje. Na rozhodnutie katastrálneho úradu je garantovaných 60 dní, ale všetci sme sa zmierili s tým, že čakáme rok. Nikto s tým nič nerobí. Nikomu to zjavne neprekáža. Spoločnosť sa absolútne zmierila s tým, že niečo hovorí zákon a prax je celkom iná. To isté platí o súdnom konaní. Občan má právo na rýchly, spravodlivý súdny proces. Kde však sme? Namiesto toho vytvárame hádky so sudcami, kde vedenie ministerstva obviňuje sudcov, tí zasa budú trucovať... Takto sa nedá pracovať. Zásadne mi chýba ťah na bránku, ktorý by vláda mala mať. Je to jednoduchá matematika. Chcem byť ďalšie štyri roky? Tak musím niečo urobiť. Nemôžeme očakávať, že by sme boli štandardná demokracia, kde by minister financií padol za jednu minútu po tom, čo by sa to všetci dozvedeli (o diere v rozpočte). Ale očakával by som, že peniaze bude hľadať vo vlastných zdrojoch a nie že to zoberie z vreciek občanov. Oni môžu za to, že sa stala chyba? To je absolútne neprípustné. A to nech sa už nikto netvári, že je pravicový politik. To je hanba pravicových politikov. Dnes vieme, že je množstvo vecí, za ktoré sa dnes na Slovensku platia drahé peniaze. Mohli by sme si povedať, stala sa chyba, tak si to na tento rok odpustíme. Sú platby, ktoré sa dajú firmám či už za konzultácie, právnu pomoc a pod. Sú orgány, ktoré majú trojitú počítačovú sieť a nepotrebujú ju. Tam hľadajme zdroje. Aj reformu verejnej správy robíme preto, aby sa zmenšil administratívny moloch. Výsledok je však presne opačný. To je v programovom vyhlásení vlády?

Hd: Mnohí menej solventní ľudia si nemôžu dovoliť právnika, aby bojovali za svoju pravdu. Kedysi fungovali tzv. advokáti chudobných. Dnes štát takúto možnosť neposkytuje. Aj to je možno znak stupňa vyspelosti a právnosti štátu.

- V trestnom súdnictve existuje obhajovanie, ktoré je z peňazí štátu. Uvažovali sme, v prípade úspechu vo voľbách, zaviesť určitú povinnosť pre bezplatnú právnu pomoc pre advokátov. Boli také snahy v rámci advokátskej komory, aj ministerstva spravodlivosti. Dodnes však neboli úspešné. Toto je potrebné zmeniť. Štát si sám môže za nízke právne vedomie občanov. Priame používanie práva v praxi nefunguje. Pritom samotné štátne orgány zákony neraz absolútne ignorujú. Formálnym pokusom o právny štát naozaj sme. Do ústavy, ale aj ďalších zákonov sme si zadefinovali mnohé krásne veci. Ale ich dodržiavanie je absolútne žalostné.

Hd: Aj neprajníci Smeru vás považujú za pragmatického, schopného človeka. Prečo sa angažujete v politike?

- Za desať rokov som prešiel advokátskou, ako aj podnikateľskou praxou. V podnikoch, ktoré som do môjho vstupu do politiky obhospodaroval, fungovali určité pravidlá, ktoré zabezpečovali dostatočnú spokojnosť zamestnancov s prácou, platom, ich zaradením, budúcnosťou, rastom a sociálnym zabezpečením. Nám zabezpečovali zisk, takže je možné vytvoriť určitú rovnováhu medzi záujmami zamestnávateľa a zamestnanca. Existujú teda určité pravidlá, ktoré dokážu fungovať v menšom meradle. V konečnom dôsledku štát nie je nič iné ako obrovský podnikateľ s piatimi miliónmi zamestnancov. Jeho úlohou je postarať sa o nich. Na spôsobe nezáleží. Netvrdím, že socialistický je správny, ani jeho opak. V dnešnom, transformujúcom sa Slovensku, treba nájsť presnú strednú, tretiu cestu, ktorá umožní, aby sme vedeli ideálne narábať s nástrojmi štátu, zabezpečiť priestor pre zamestnancov, ale aj zamestnávateľov, motivovať ich. Aby neokrádali štát na daniach, lebo budú vedieť, že štát im za ne dokáže poskytnúť vynikajúci servis. Ak toto bude fungovať v rovnováhe, potom máme šancu na to, aby sa slovenská ekonomika naštartovala. Vtedy budem spokojný. Motiváciou teda bolo vyskúšať, či pravidlá, ktoré fungujú v menšom meradle, platia aj vo väčšom a pokúsiť sa ich presadiť. Lebo prax potvrdila, že sú správne.

Hd: Vymenujte niektoré z týchto pravidiel

- Čo sa týka vzťahu podnikateľ a štát je dôležité, aby sa podnikateľovi menej oplatilo neplatiť dane. Dnes podnikateľ nevidí žiadny význam, pre ktorý on dane platí. Robí tak len preto, lebo je to v zákone. Ako sa mu to vracia? Akékoľvek obrátenie sa na štát mu spôsobuje finančné náklady. Lebo ak ide napríklad na živnostenský úrad, musí si zabezpečiť právnika, lebo samého by ho vyhodili. Ak prídete na živnostenský úrad neinformovaní, prvé, čo je, tak vás vykopnú. Povedia vám vy to neviete? Naštudujte si to. Ale vy ste štátny orgán a ste mi povinní poskytnúť právnu pomoc. Štát musí začať poskytovať servis podnikateľom. Základným princípom, ktorým sa riadim, je vyváženosť. Žiadna zmluva, či dohoda nemôže fungovať, ak niekto má väčšie práva ako ten druhý. Na tom sa vždy skončí, pretože úsmevy a dobré priateľstvo na úvod vystrieda reálny život. To platí aj vo vzťahu medzi vládou a občanmi. V momente, keď sú podmienky nevyvážené, existuje sociálne napätie. Nesmieme sa čudovať, čo bude nasledovať na jeseň.

Eleonóra Bujačková

Vladimír Turanský