KOMU PREKÁŽAJÚ

V 1989. roku mal každý siedmy-ôsmy dospelý občan SR členský, resp. kandidátsky preukaz KSS. Bez tohto členstva sa do riadiacej funkcie hospodárskej a spoločenskej od miestnej až po federálnu úroveň nedostal, pričom výnimky potvrdzujú pravidlo. Je faktom, že členská základňa KSS bola osobnostne a odborne veľmi silným potenciálom, ale „mravne“ nespoľahlivá. Značné množstvo členov doslova bojovalo o prijatie do KSS práve kvôli sebarealizácii a, samozrejme, postupu na oficiálnom spoločenskom rebríčku.

Ozajstných komunistov bolo v KSS čoraz menej a v 80. rokoch „dosť málo“. Postupne v KSS totiž prevládlo členstvo „rodinné“ až klanové a s ním spojené výhody. Je fakt, že koncom 70. rokov výnimočnými neboli ani sobáše medzi deťmi nomenklatúrnych rodičov, resp. prarodičov. Bez väčších problémov sa dostali do zahraničia najprv na štúdiá, a potom do lukratívnej služby. Tieto detičky chránené rodinnými metálmi a zásluhami svojich predkov nikdy netrpeli nedostatkom a vtedajšiu realitu vnímali priam z nebeského nadhľadu.

Nielen väčšinový zvyšok členov KSS, ale aj väčšina občanov-nečlenov to vnímala a prijímala s nevôľou, ba až s odporom. Keď chceli šancu na lepší život, tak sa spravidla nebúrili, a verili na zázračnú zmenu, resp. obrodu. Nech už sa píše čokoľvek pravdivé, menej pravdivé alebo klamstvá o zmene režimu v novembri 1989. roku, tak sa obchádza tá najdôležitejšia príčina. Väčšine členstva boli cudzie proklamované princípy aj ciele. Prioritou bola výlučne kariéra a majetkové zázemie.

KSS padla v čase nežností ako ten domček z kariet. Jej kádrové rezervy, t. j. deti z lepších rodín boli však na situáciu pripravené. Potvrdzuje to coperfieldovské vyparenie sa jej majetku, ale aj väčšiny spoločenských a záujmových organizácií. Stranícke kádre a medzi nimi aj „zväzácke nádeje“ pre ten čas boli v prvej línii nežností a privatizačných vĺn. Logicky, že takmer s absolútnou stratou pamäti, a postarali sa o rozbehnutie hospodárskych krachov.

Boli to deti rôznych funkcionárov, či už jedného z predsedov niekdajšej Slovenskej plánovacej komisie alebo ministra financií po štátnej línii, riadiacich pracovníkov z finančnej sféry, zo štátnej a z verejnej správy - národných výborov všetkých stupňov a zo zahraničného obchodu, napríklad Tuzexu alebo straníckych bossov z okresov, resp. obvodov, krajov, ale aj všemocného ÚV. Vo všetkej tichosti a dokonca s taktom sa nerealizovali na námestiach, ale v starostlivosti o prežitie. Z väčšiny majetku, na ktorý siahli, nemal štát, t. j. jeho občania, takmer nič.

Niekdajší spolučlenovia zo štátostrany sa čudovali do takej miery, že mnohí si poškodili zdravie, najmä psychické. Tak to nebolo len mesiac-dva či polrok pred štrnástimi rokmi, ale po celý čas až dodnes. Od „dola“ až po najvyššie štátne a iné lukratívne funkcie. Nezabránili koróziám a následným deštrukciám nespočetného radu štátnych podnikov, organizácií, ale aj výskumných pracovísk.

Prežili dodnes a pohybujú sa bez akýkoľvek obmedzení vo všetkých poschodiach spoločnosti. Aj keď niektorí z nich ľudsky zlyhali a „veľkú príležitosť“ nezvládli manažérsky, príp. ľudsky, tak sa podpísali ako celok pod rozklad konkrétnych firiem. Sú však také, kde nepochodili, a dnes - s odstupom jeden a pol generácie - začínajú priam frontálny útok proti tým, ktorí sa postarali o prežitie niekoľkých firiem.

Nielen o prežitie, ale o úspešnosť, ktorá znamená nielen príjmy pre štát, ale aj pracovné príležitosti. Takých, z ktorých má štát slušné daňové príjmy. Nachádzajú pritom duše súzvučné, ktoré sú na viac ako zaujímavých pozíciách výkonnej štátnej moci. Z jedného brehu útočia lídri KSS, z druhého „veličiny“ súčasnej koalície, ale k prezradeniu tohto vzťahu dochádza iba náhodou. Aj z neba sa vedú tvrdé útoky, keďže nad vytýčené ciele nalietavajú záujemcovia o reprivatizáciu, ktorí majú k serióznosti tak ďaleko ako väčšina z nás k jadrovej fyzike.

Na kolená padli podniky, družstvá, výskumné ústavy, ale aj rôzne inštitúcie, boli znehodnotené miliardové investície, ale z tisícov vinných de facto, najmä za vyparenie sa mnohomiliónových úverových zdrojov, či za ich premiestnenie do súkromných vreciek sa iba niekoľkí dostali pred súd. Zbankrotovaní sú nezaujímaví, a tak časť terajších komunistických lídrov vyznáva názor, že sa treba sústrediť etapovite na tých, ktorí sa dokázali vyhnúť pôsobeniu jej odchovancov alebo iných šeliem, najmä zo súčasných aj minuvších sa parlamentných strán či dokonca z podsvetia.

Tých niekoľko úspešných podnikateľov by sa už malo triasť, pretože prekážajú z princípu niektorým lídrom KSS. Tí sú priam presvedčení, že ich úspešnosť môže byť spojená iba s trestnou činnosťou, a keď sa to nepotvrdí, tak sa budú brániť svätým právom na názor.

Podľa seba súdim teba, taká je pravda pravdúca. Prirodzene, že na vlastné činy, akým by mohlo byť trebárs pozvanie spred 35 rokov pre polmiliónovú armádu Sovietskeho zväzu a jeho spojencov na pobyt v našom štátnom domove v záujme socializmu, si nepamätajú. Pomaly to vyzerá tak, že vojská síce prišli na pozvanie, ale „hrdinských signatárov“ akoby nebolo. Že by sa už minul záujem aspoň morálne odsúdiť tých, ktorí sa postarali o vojenské potlačenie demokratickej vôle a celkového vývoja v našej vlasti? Čo tam po demokracii a skomplikovaných osudoch tisícov?! Napriek tomu, že sa k svojmu podpisu pod pozývací list prihlásili, ba v oficiálnom interview pre významné západné médium v prvej polovici 80. rokov spresňovali počet podpísaných. Jeden z hlavných signatárov hanebného pozvania sa napriek pokročilému veku k svojmu podpisu odmieta priznať.

Lídri KSS nepochopili, kde sa nachádzajú, a najmä to, ako prišli o dôveru, a, samozrejme, o vtedy, a na ich veľké prekvapenie z noci do rána proklamovanú podporu drvivej väčšiny obyvateľstva. Dnes sú síce v našom parlamente, ale vďaka tomu, že sociálna bieda, o ktorú sa viac ako dosť z jej niekdajších kádrov za roky transformácie pričiňuje. Jeden z nich to potvrdil, keď minulý štvrtok vyhlásil, že KSS považuje Jána Pavla II. za jednu z najvýznamnejších osobností súčasnosti, ale zároveň vyjadril ľútosť, že „sa aktívne podieľal na zbúraní spoločenského systému, ktorý sa pokúšal vybudovať sociálne spravodlivú a humánnu spoločnosť“. Ešte stále nepochopil, že KSS sa odpísala z politickej scény sama, a to predovšetkým vlastnými a vskutku vyberanými kádrami, ktoré pôsobili v jej riadiacich štruktúrach, a sú svojím spôsobom dodnes nezničiteľné.

Netreba však zabudnúť, že to boli naši prarodičia, rodičia a my, súčasníci, ktorí v tejto krajine pracovali a postavili ju na nohy. Nie vďaka jednej strane, ale vďaka rozumu a pracovitosti. Neboli to nohy hlinené, o čom nás chcú presvedčiť novodobí demagógovia. Boli modelované takpovediac z dostupného materiálu a na vtedajší strih, ktorý je v nejednom prípade dobrý dodnes. Ak sa dnes aj KSS prihlasuje k odborárskemu „Toto sme nechceli...“, tak by sme mali vnímať, ako sa jej bývalé kádre a s nimi spriaznené osôbky z tuzexového prostredia postarali o takmer transformačnú a príliš drahú dezilúziu, inak povedané o prešľapovanie z nohy na nohu a spätkovanie v tom minulom decéniu. Takže máme tu „iniciatívnosť“ z dielne jednej politickej strany, ktorá v jednom 40-ročnom pokuse totálne zlyhala a chce veriť, že sa dostane k ďalšiemu.

Máme tu teda skupinku, ktorá je podstatne početnejšia, ako tá medializovaná dzurindovská.

Peter Kasalovský