Žiada si to dávku adrenalínu

Ani navýšenie platieb problémy nevyrieši, môže ich zmierniť

Dorovnanie priamych platieb na úroveň 55 % priemeru súčasných členov EÚ je pre ministra pôdohospodárstva Zsolta Simona a jeho SMK absolútnou prioritou. Už pred týždňom sme zdôraznili, že táto otázka nie je vecou jednotlivých národností žijúcich na Slovensku, ale celej krajiny. Ako predstaviteľ rezortu žiada, aby poľnohospodári mali „naplnené všetky možnosti, ktoré nám Európska únia dáva“. Významným gestom, ktoré problémy nášho agrokomplexu dostáva do politickej roviny, je fakt, že minister sa pri definovaní svojich zásadných postojov v posledných týždňoch výrazne opiera o autoritu politickej strany a s novinármi komunikuje v jej centrále a nie na ministerstve. SMK už dávnejšie ktosi označil za najspoľahlivejšieho koaličného partnera. Z toho možno vyvodiť záver, že naďalej bude obhajovať svoje jednoznačné stanoviská, a tak kabinet môže mať pri zostavovaní budúcoročného rozpočtu ešte veľa starostí. „Všetky rozdiely v podpore výrobcov operujúcich na jednotnom trhu znamenajú deformáciu,“ zdôrazňuje minister, ktorý si je vedomý, že ani prípadné navýšenie platieb zo štátneho rozpočtu na 55 % problémy nevyrieši, no môže ich značne zmierniť. Ak by sa tak nestalo a platil by návrh MF SR na 45-percentnú výšku platieb, slovenskí agropodnikatelia by dostávali na jeden hektár pôdy až o 2173 Sk menej (!) ako v susednom Maďarsku. Takýto stav by bol pre nás na jednotnom európskom trhu neudržateľný. Okrem toho na rozdiel od maďarských farmárov naši ešte musia platiť aj daň z pôdy. Odstránenie tejto absurdnosti (kto u nás okrem nich platí daň za používanie výrobného prostriedku?) nie je ani súčasťou daňovej reformy, o ktorej jej tvorcovia hovoria ako o systémovej. Ponechanie tohto statusu by znamenalo zaplavenie minimálne slovenského juhu lacnejšou maďarskou produkciou.

Poľnohospodársky sektor to nie je len 5 % HDP, ako zdôrazňujú niektorí naši reformátori. Je naň napojená ekonomika, celý potravinársky priemysel. Závislá je aj časť chemického a strojárskeho priemyslu, ktorý dodáva techniku, vrátane stavebníctva. Napokon, kto by dodával napríklad maďarské mlieko do našich mliekarní? Podobne je to aj vo vzťahu k Poľsku. V neposlednej miere od agrosektora závisí aj cestovný ruch. Minister preto upriamuje pozornosť na ďalšie možné negatívne faktory. Bez adekvátnej podpory by farmárom polia jednoducho zarástli. Kto však má chuť pozerať sa na neobrobenú, chátrajúcu krajinu, hoci s vavrínom EÚ? Kto sa cez ňu vydá do Tatier či Štiavnických vrchov, alebo iných malebných miest Slovenska? Srdce Európy by tak obchádzal infarkt. Podobná situácia by mohla vzniknúť aj v jeho západnej časti. Českí (moravskí) poľnohospodári možno budú brať až o tisíc Sk na hektár viac ako naši, hoci ich od seba delia len metre. Pripustiť takú situáciu by bolo nedôstojné manažmentu tejto krajiny, ktorého prioritou je práve integrácia. Dôležité je, aby bola v úvode čo najmenej bolestivá. Faktom však je, že v súvislosti s ňou už aj členovia vlády otvorene hovoria o šoku. Menej však o tom, ako mu predísť.

Vladimír Turanský